Ťažko sa mi píše bez toho, aby som nespomenula pandémiu, uprostred ktorej sme sa ocitli. Ale tá je hlavnou témou vo všetkých médiách. Ďalšia, ktorou žijem, je slabá schopnosť argumentácie súčasného vedenia ministerstva kultúry, čo je už verejným tajomstvom. Ministerstvo nevie riešiť existenčné problémy umelcov. Radami, ako na to, sú plné sociálne siete, ale je to jednostranný rozhovor. Na druhej strane chýba poslucháč.
Už viackrát som sa pokúšala zistiť mená poradcov súčasného vedenia ministerstva kultúry. Nedokázala som to. Možno nehľadám na správnej adrese, ale súdiac podľa komentárov na facebooku, nie som sama, ktorej sa to nedarí.
Navyše ma zarážajú podujatia zaštítené ministerstvom, ak nedosahujú patričnú úroveň. Pripomínam, že rozlišujem komerčné i nekomerčné aktivity súkromného sektoru a výstupy štátnych, regionálnych a mestských inštitúcií, ktoré žijú z našich spoločných daní. Tie by mali byť príkladom dobrého vkusu, orientácie v danej umeleckej oblasti i spôsobu, ako komunikovať s verejnosťou. Mali by byť zárukou kvality a hodné nasledovania, a to nielen úrovňou konkrétnych umeleckých diel, ktoré prezentujú, ale tiež ich etického posolstva. Zaväzujú ich k tomu medzinárodné, aj Slovenskom signované dokumenty.
Ak s týmto očakávaním navštívili diváci výstavu Slovenské umenie proti fašizmu, museli mať pocit, že sa ocitli v inom čase. V čase reálneho socializmu. Pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania dvoranu budovy ministerstva kultúry zaplnili najmä diela z päťdesiatych rokov a z obdobia normalizácie. V neprofesionálne koncipovanom bulletine sa stretli ľudský a chápavý úvod ministerky kultúry s frázami príhovoru predsedu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Okorenil ho krátky text kurátora výstavy: jeho tretinu tvoril menoslov výtvarníkov, ktorí sa téme SNP venovali počas druhej polovice 20. storočia. Na dielach vyzdvihol „rešpektované hodnoty" a ocenil, že ich tvorcovia „nepodľahli zvodom a mámeniam."
Nevedno, aké „zvody a mámenia" mal kurátor na mysli. Starší diváci si ho pamätajú, ako pred Nežnou revolúciou vášnivo obhajoval socialistický realizmus. Bolo by možno zaujímavé po nich pátrať. Netreba však pátrať po „rešpektovaných hodnotách", ktoré deklaroval. Až na malé výnimky, akými boli na výstave Jankovičove, Fullove či Dubayove diela, boli ostatné realistické: popisné, alebo ľúbivé. Obe tieto výtvarné polohy už dávno stratil legitimitu, zaujmú len z hľadiska hľadania historických súvislostí našich dejín umenia. Ani doplnenie vystaveného súboru o exponáty so sviežejšími riešeniami celku nepomohli.
A tak sa vraciam na začiatok úvahy. Kto je medzi poradcami súčasného vedenia ministerstva kultúry ten, čo inicioval, alebo aspoň nezabránil realizácii výstavy, ktorá má k pochopeniu významu Slovenského národného povstania naozaj ďaleko? Počas celého obdobia socializmu, vždy pri okrúhlych výročiach tejto historickej udalosti, sa vytvárali nové monumentálne pomníky a busty jej osobností. Neznamená to však, že išlo o skutočné umelecké diela. Bola to spoločenská objednávka pod egidou komunistických ideológov. Ich osvietenie koncom šesťdesiatych rokov trvalo krátko. Dokladom toho sú peripetie, za akých vznikalo súsošie Jozefa Jankoviča Obete varujú pre Pamätník Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici a jeho ďalší osud. Začiatkom normalizácie ho odtiaľ odstránili ako ideologicky nevhodné. Na pôvodné miesto sa vrátilo až po Nežnej revolúcii.
Vidno, že súčasné vedenie ministerstva je neskúsené a málo orientované. Nielen v umení samotnom, ale aj v manipuláciách, ktoré vládnu tam, kde sa názory zviazané s komunistickou minulosťou falošne skrývajú za vysokými ideálmi. Symbolický význam udalostí, akou bola spomenutá výstava, mu uniká. V podstate dezorientuje divákovu orientáciu v umeleckých hodnotách, keď legitimizuje tvorbu výtvarníkov, ktorí slúžili ideológii. Tých, čo sa vzdali slobody tvorby, hoci ona je predpokladom skutočného umenia. Nič totiž nebránilo vytvoriť hodnotnú výstavu, ktorá by význam Slovenského národného povstania umocnila aktuálnymi výtvarnými prostriedkami.
Vnímame, že sa ministerstvo aj snaží, prebudúva systémy, koncipuje ich transparentne. Hoci sa ani tam nedozvieme mená poradcov, vidno sympatické úsilie o pozitívnu zmenu, i keď s menším dôrazom na profesionálne kritériá, než by sme čakali. O to je smutnejší zážitok, keď sme svedkami, ako mu vypadla kostra zo skrine.
