Tour de France 2020
Tour de France 2020

Glosa týždňa Daniely Kapitáňovej: Zmätená generácia

Glosa týždňa Daniely Kapitáňovej: Zmätená generácia

Viete, čo znamená, keď sa povie „Zmätená generácia"? Že nie? Ale viete. Určite. Presvedčí vás o tom vo svojej glose Daniela Kapitáňová.

Zmätená generácia

Nerada generalizujem, ale pri téme "naša generácia" to hádam ani inak nejde.

"Naša" znamená tá, ktorá pomaly opúšťa hitparádu, čiže šesťdesiat a vyššie.

Sme po mnohých, mnohých rokoch prvé pokolenie, ktoré nezažilo žiadnu vojnu, žiaden mor, ani žiadnu katastrofu, takže sme nemali kde byť príkladne hrdinskí, ani učebnicovo podlí.

Aj tak sme generácia stratená rovnako, ako boli všetky ostatné, len akosi trápnejšie. My sme sa totiž nestratili v zákopoch a barikádach, ale pri inštalovaní mobilov.

Preto takto vojdeme do dejín. Ako Zmätená generácia.

Prvú polovicu života sme boli buď príliš mladí, buď príliš neskúsení, aby sme dokázali reagovať na prudké zmeny, a zrazu, lusknutím prstov, sme boli príliš starí a príliš zmätení. Jeden deň nám rodičia ukazovali ako sa viaže mašlička na topánkach a druhý nám naše deti ukazovali, ako sa otvára Word. Akoby sme stratili prirodzenú generačnú dospelosť.

To cenné a asi aj najkrajšie obdobie, keď už deti ovládajú zručnosti a väčšinu pravidiel, ale ešte nemajú naše skúsenosti, sme jednoducho nemali. Asi to vyznieva ako márnomyseľnosť, že sme sa nemali pred kým predvádzať, no o to mi vôbec nejde. Tým, že sme stratili svoju rolu učiteľa, ostalo obrovské vákuum, ktoré môžeme zapĺňať len a len emóciami. Kedysi šiel starý gazda s mladým na pole a hoci si už boli fyzicky rovnocenní, ten starší vedel finty, zručnosti, drobné triky, ktoré odovzdával synovi ako rodinný poklad. Zároveň s tým, ako sa k práci postavil, odovzdával aj etické posolstvo, nie iba technické. Presne ako sa hovorievalo: mladý vôl sa od starého stáť učí. A dnes? Niet tej oblasti, v ktorej by internet nedal vyčerpávajúce odpovede, vrátane drobných fínt a trikov.

Naša zmätená generácia, ktorej uvažovanie má korene v povojnovom období a cítenie v šesťdesiatych rokoch, sa ocitla v úlohe človeka, čo nepochopil vtip, ale smeje sa, pretože sa smejú iní. Každý deň sme konfrontovaní s niečím novým, čomu nerozumieme, čo si musíme vyhľadať, na čo sa musíme spýtať a vždy sme o dva kroky pozadu, ale tvárime sa, že to vôbec nevadí.

Spomínam si, ako mi pred dvadsiatimi rokmi môj synovec vysvetľoval základy práce s počítačom a ako som si myslela, že to je niečo ako ukázať cestu k stanici. Raz vysvetlí a už navždy trafím. Nebolo by mi napadlo, že bežím za vlakom, ktorý sa mi stále viac a viac vzďaľuje. A ani vo sne, ani v tom najdivokejšom sne by mi nenapadlo, že sme prvou generáciou, ktorá sa vlastne stáva starými rodičmi vlastných detí. Totiž že našou úlohou bude už len dávať lásku, bezpečie a pochopenie. Nie je to málo, možno je to dokonca viac ako rola rodičov - učiteľov, ale nič to nemení na našej neistote, našich pochybnostiach a zvláštne trápnom pocite.

Usmievame sa, prikyvujeme a pritom vystrašene blúdime.

Zmätená generácia zmätených ľudí.