Tour de France 2020
Tour de France 2020

Glosu týždňa píše Daniel Salontay: Cesty piesní

Glosu týždňa píše Daniel Salontay: Cesty piesní

Po lete, keď sme si pripomínali autorov glos minulých rokov, sa vrátime k aktuálnej osmičke, v ktorej vám o tom, čím žijú, píše Daniela Kapitáňová, Mila Haugová, Zuzana Bartošová, Petra Fornayová, Daniel Pastirčák, Pavel Rankov, Silvester Lavrík a Daniel Salontay.

Cesty piesní

V Bielych Karpatoch na úpätí Veľkého Lopeníka sa čas chová veľmi neštandardne. Akoby stratil linearitu z minulosti do budúcnosti, odniekiaľ niekam. Je plný odbočiek, kruhových objazdov, nadjazdov, tunelov a mimoúrovňových križovatiek, čo má za následok napríklad aj to, že na tomto mieste vás vonkajší svet nechá na pokoji. Akoby šibnutím čarovného prútika prestanú zvoniť telefóny a prichádzať maily, noci sú plné hviezd a v tomto predjesennom období je obloha nad dolinami s stráňami jeden veľký letecký deň - zlet snehobielych mrakov vznášajúcich sa v priezračnom vzduchu. Zdvíha sa vietor a od jablone počuť mäkký zvuk padajúcich jabĺk. Tento septembrový čas mám najradšej.

Zo susednej záhrady sa ozve pískanie na hruškovom liste ktoré pripomína clivú trúbku Milesa Davisa. To ma volá sused, starý gazda o barlách. Buď potrebuje niečo pomôcť, alebo mi chce niečo len tak povedať. Na hruškový list ho v detstve naučila jedna stará pani a teraz som na rade asi ja. Nech je to akokoľvek, naše stretnutie sa nezaobíde bez dvoch či troch pesničiek z jeho bezodného repertoáru, ktoré ilustrujú a dovysvetľujú to, čo spolu ideme robiť, alebo o čom sa rozprávame. Pesnička mu je neoddeliteľnou súčasťou života a sprevádza ho od rána do večera. Iba raz som ho počul nespievať a v ten deň poňho prišla sanitka. A keď ho priviezla o pár dní nazad, vystúpil rovno aj s pesničkou.

Už som rezignoval, že by som sa to všetko od milého starého suseda počas krátkych návštev naučil, ale vždy si spomeniem na knihu Bruce Chatwina Cesty piesní / Songlines, v ktorej autor popisuje svoju cestu k austrálskym aboriginálom, pôvodným obyvateľom kontinentu. Pieseň je základom ich kultúry. Už ich mýtus o stvorení sveta hovorí o osamelom jašterovi, ktorý začal spievať a tou piesňou vytvoril zem, údolia, rieky, lesy, nebo, celý svet. V piesni uchovávajú svoju históriu, celú kultúru a múdrosť. Ale najviac ma fascinuje použitie piesne ako návodu na cestu. Aboriginálovia sú nomádi a v rozľahlej Austrálii sa dokázal z bodu a do bodu b dostať iba ten, kto ovládal pieseň, ktorá túto cestu detailne popisuje - každý významný strom, skalu, brod. Pieseň sa samozrejme upravovala a aktualizovala podľa zmien. A nielen to. Pieseň sa odvíja v určitom tempe a tým je predpísaná aj maximálna rýchlosť presunu. Pokiaľ by ste totiž takéhoto sprievodcu viezli autom, nedokázal by vám ukazovať cestu, lebo by nestíhal pieseň spievať v takom tempe.

Poďme naspäť na Slovensko. Cesta a pieseň v dokonalej jednote. Týmito slovami sa dá charakterizovať pozoruhodný počin Hudobného centra ktoré pripravilo súborné vydanie Slovenských ľudových piesní Bélu Bartóka v štyroch zväzkoch. Prvé tri zväzky sú vonku a štvrtý vyjde čoskoro. Béla Bartók pred sto rokmi ukončil svoje dvanásťročné cesty za piesňami v nitrianskej, hontianskej, pohronskej a podpolianskej oblasti, z čoho vznikla jedna z najväčších individuálnych zbierok slovenských ľudových piesní. Tento poklad z ktorého Bartók čerpal pri komponovaní bol primárne určený pre nás všetkých. Po storočných peripetiách sa teda plní Bartókov sen, ktorým chcel vzdať hold aj svojej mame pochádzajúcej z Turčianskeho Martina.

Foto: Petra Áčová