Glosu týždňa píše Petra Fornayová: Počúvať Ticho...

Glosu týždňa píše Petra Fornayová: Počúvať Ticho...

Začali sa prázdniny, ktoré sú v tomto roku zvláštnejšie, ako v minulosti, pretože im predchádzalo niekoľko mesiacov, v ktorých sme si museli poradiť s novými situáciami - doma, v práci, v škole. Aj o tom píše vo svojej glose Petra Fornayová.

Počúvať Ticho...

Máme za sebou zvláštnu sezónu. Začínajú sa letné prázdniny, ktoré okrem toho, že patria primárne deťom, prekrývajú sa zvyčajne aj s prázdninami divadelnými, čo však tento rok nebude platiť generálne. Začiatkom júla nastal vždy výdych po sezóne, teraz je to opačne - prichádza nádych. Konečne. S viacerými priateľmi a kolegami máme rovnaké pocity - po takmer štvormesačnej prestávke sa nám zdá, akoby sme ani nikdy nehrali divadlo či nerobili tanec, akoby javisko a skúšanie patrilo do iného sveta. O športovcoch prostredníctvom každodenných správ vieme, aké ťažké je udržať si bez tréningov cit pre náradie, pre kajak, či pre loptu. Ako je to v divadle ? Dá sa rovnako stratiť cit pre text, pre pohyb, pre vyjadrenie gestom, pre komunikáciu s divákom? Dúfajme, že nie.

Online prostredie ešte donedávna praskalo vo švíkoch. Všetko bolo online. Záplava obrazov, informácií, politiky, strachu, pripomienkovania, krízových riešení, kurzu kváskovania, online konferencií, online predstavení, filmov, hudby - na malom monitore, na mobile, na počítači, bože, len nestratiť kontakt, len sa sám nestratiť len sa nevypnúť, písať odkazy, čítať odkazy, sledovať, komentovať, bojovať, riešiť.

Panika, čo s tým celým. Neschopnosť a nechuť vstrebávať milióny informácií, valiacich sa na mňa z večerných správ, z nočných fejsbúkov a ranného rádiožurnálu, nehovoriac o politických analýzach, postojoch svetových organizácií či bývalého spolužiaka konšpirátora, to všetko vyústilo v pomalý súkromný blackout. Online priestor prestal byť veľmi rýchlo zaujímavý.

Jar som prežila v zdraví, pomaly začíname skúšať, pomaly aj hrať pred publikom. Mám rešpekt a som zvedavá. Reakcia na nedávne obdobie prekvapivo nie je materializovaná v urputnej snahe dobehnúť zameškané. Skôr je to snaha nezabudnúť na ticho, na čakanie, na to nič visiace vo vzduchoprázdne. Mám skôr chuť pozorovať než produkovať. Mám chuť na tiché, obyčajné obrazy, obyčajné príbehy, obyčajný les. Viem, že to takto nebude dlho trvať a znovu budem chcieť robiť predstavenia, s naivnou predstavou, že nimi niečo môžem zmeniť, vyjadrujúc sa ku viac či menej aktuálnym témam. Je určite veľmi potrebné hovoriť či dokonca bojovať umením a za umenie. Ale momentálne mi stačí jednoduchá logika zelenej prírody, ktorej sa neviem od začiatku jari nabažiť, keďže som posledné roky prežívala toto obdobie v neustálom behu. Frustrácia z diania okolo nás na všetkých frontoch je dosť veľká na to, aby sme zutekali. Hoci aj do lesa. O tomto som vlastne pôvodne chcela písať. Ako sme pochodili všetky možné doteraz nepoznané zákutia v okolí Bratislavy, na bicykloch či pešo, o tom, ako jeden náš kamarát v strede Krupinskej pahorkatiny vykrikoval, že sme v raji, chcela som napísať o muflónoch, ktoré sa nás nezľakli počas nášho výstupu na Pohanskú, o ruksaku plnom divej pažítky zo Šúrskeho pralesa, o tom, ako môj syn prvýkrát videl bocianie mláďa a sám našiel na strome čerstvý sírovec.

Začínajú prázdniny, treba sa zhlboka nadýchnuť, ísť do lesa, počúvať a nezabudnúť na ticho.