Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O nerealizovaných plánoch a virtuálnej komunikácii

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O nerealizovaných plánoch a virtuálnej komunikácii

Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, uvažuje o nerealizovaných plánoch a virtuálnej komunikácii.

O nerealizovaných plánoch a virtuálnej komunikácii

Na písanie dnešnej glosy som sa tešila. Predpokladala som, že po návrate z Paríža budem plná dojmov, o ktoré sa rada podelím. Aktuálne výstavy, nové knihy, stretnutia s kolegami a najmä zážitok z diskusie po mojej prednáške na Sorbonne, ktorá sa mala konať koncom marca. Pripravovala som ju pozorne. Profesor Antoine Marés, ktorý ma pozval prednášať, navrhol, aby som sa v nej venovala európskym zdrojom slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Tak som pre francúzskych poslucháčov zvolila zrýchlenú panorámu poukázaním na päť segmentov v toku desaťročí. Na Košickú modernu dvadsiatych rokov, Školu umeleckých remesiel v Bratislave počas tridsiatych rokov, nádych mladého umenia po skončení druhej svetovej vojny, žiarivé šesťdesiate roky a samozrejme, na tvorbu autorov našej neoficiálnej výtvarnej scény počas tzv. normalizácie.

Bola som spokojná s dramaturgiou podujatia: po mne mal vystúpiť Alex Mlynárčik, celoživotný priateľ významného kritika a teoretika skupiny Nových realistov, Pierra Restanyho. Od polovice šesťdesiatych rokov až do jeho smrti s ním udržiaval profesionálny kontakt, ktorý sa časom zmenil na vrúcne priateľstvo. Naše výtvarné umenie šesťdesiatych rokov a jeho prienik na európsku scénu, by bol bez pričinenia Pierra Restanyho určite menej dôrazný.

Dodatočne som sa dozvedela, že prednášky iniciovala naša parížska ambasáda v rámci roka vyhláseného pamiatke Milana Rastislava Štefánika.. Ujala sa aj organizovania mojej cesty, ktorá sa nakoniec nekonala. Zasiahol koronavírus a náhradný termín prednášky sa bude hľadať až po jeho doznení.

A tak mám čas na písanie knihy o francúzsko-slovenských a slovensko-francúzskych vzťahoch vo výtvarnom umení počas druhej polovice 20. storočia. Pierre Restany a Alex Mlynárčik sú už teraz jej protagonisti. Popri nich Geneviève Bénamou), ktorá pobudla v Prahe a v Bratislave v závere sedemdesiatych rokov niekoľko mesiacov a napísala o českom a slovenskom aktuálnom výtvarnom dianí pozoruhodnú knihu. Tiež filozof a estetik Etienne Cornevin. Na Slovensku prežil počas normalizácie desaťročie ako lektor francúzštiny. Úvahy o našom umení neoficiálnej výtvarnej scény zúročil vo svojej doktorskej práci. Obhájil ju na Sorbonne. Bol blízky najmä Albertovi Marenčinovi, Rudolfovi Fillovi a autorom skupiny A-R, Milanovi a Kláre Bočkayovcom, Igorovi Minárikovi, Danielovi Fischerovi, Vladimírovi Kordošovi, Mariánovi Mudrochovi, Otisovi Laubertovi, Mariánovi Meškovi, Deziderovi Tóthovi. Niektorým venoval aj monografické texty.

Keď nechodím ako zvyčajne na výstavy a ich vernisáže či osobné stretnutia s kolegami i výtvarníkmi, oveľa viac vnímam profesionálne úspechy, hoci sprostredkované virtuálne. Len nedávno mi kolegovia z prestížneho londýnskeho Inštitútu dejín umenia v Londýne poslali link na Čítanku stredeurópskeho modernizmu (1918 - 1956). Venovali ju málo známemu fenoménu v anglofónnom svete, čo je dobrá správa. Z už publikovaných textov alebo ich modifikácií vybrali necelé tri desiatky najmä od českých, maďarských, poľských a slovenských umenovedcov.

Sme zvyknutí sledovať knihy a štúdie kolegov zo zahraničia a čoraz častejšie, kvôli všeobecne rozšírenej angličitine, najmä tie, ktoré sú vydané v tomto jazyku. Naopak to neplatí. Tentoraz nastala výnimka. Vďačiť za ňu môžeme editorom Beate Hock Klare Kemp-Welsch a Jonathanovi Owenovi, ktorý, súdiac podľa citovanej literatúry k príspevku o tvorbe Karola Plicku, rozumie po slovensky. Klara Kemp-Welsch napísala dve knihy o stredoeurópskom výtvarnom umení druhej polovice 20. storočia a témou Beate Hock sú presahy umenia a politiky v bývalých socialistických krajinách. Verím, že príspevky Ivy Mojžišovej, Kataríny Bajcurovej, Zory Rusinovej, Zsófie Kiss-Szemán i môj patrične priblížia problematiku nášho výtvarného umenia medzinárodnému okruhu odborníkov.

Potešili ma aj iné správy: Katarína Rusnáková zostavila publikáciu svojich článkov o súčasnom umení a poslala mi ju, Richard Gregor vyzval kritikov umenia, aby prispeli do antológie zostavenej z textov predošlého desaťročia a Beata Jablonská pracuje na knihe o slovenskom konceptuálnom umení. Jednu z vynikajúco napísaných kapitol mi už dala prečítať.

Možno je to pod vplyvom súčasnej neradostnej situácie, že si uvedomujem skôr to, čo zažívam pozitívne a sklamania z profesionálnych zlyhaní mladých politikov či starších umeleckých historikov nechávam bokom. O nich snáď napíšem nabudúce. Verím, že pandémia pominie a mne sa vráti chuť polemizovať.

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame