V týchto časoch, keď nemôžeme tráviť čas na rôznych literárnych, hudobných, výtvarných podujatiach, keď si nevyberáme, ktoré divadlo, či kino chceme dnes, alebo zajtra navštíviť, viac čítame. Potvrdí to svojou glosou aj spisovateľ Pavol Rankov.
...na pleciach obrov
Zrejme nie som jediný, kto s vidinou niekoľkomesačného obmedzenia pohybu siahol po hrubších knihách. V mojom prípade to bolo nedávne trojzväzkové súborné dielo Václava Pankovčína. Václava som poznal osobne a väčšinu jeho poviedok a románov som čítal už pred štvrťstoročím, keď vychádzali ako novinky. Sem-tam som si pozrel aj recenzie na jeho knihy a už vtedy ma iritovalo, ako paušálne bývali pripodobňované k magickému realizmu - Pankovčín rovná sa východoslovenský García Márquez. Pri tomto novom čítaní Pankovčína som viac než o rizikách napodobňovania uvažoval o nevyhnutnej podobnosti v umení.
Žiaden autor nevymyslel literatúru. Nikto nemôže tvrdiť, že to on prišiel s nápadom členiť text na kapitoly, používať priamu reč či opisy prostredia. To všetko tu už bolo, sú to vyjadrovacie prostriedky, ktoré autori bez bázne a hany preberajú. Nikto ako prvý nevymyslel rozprávanie o láske ani dobrodružný príbeh, sú to tematické systémy, ktoré automaticky používajú spisovatelia, ktorí by neváhali prisahať na svoju originalitu.
Jorge Luis Borges, ktorý býva považovaný za jedného z najoriginálnejších spisovateľov dvadsiateho storočia, dokonca vymenoval najpoužívanejšie metafory v poézii: život ako sen, spánok ako smrť, oči ako hviezdy, čas ako rieka, žena ako kvetina. Zaujímavé, že keď sa o týchto metaforách s niekým rozprávam, ľudia nepolemizujú s Borgesom ohľadom posvätnej originality, ale práve naopak, spravidla skúšajú nájsť v pamäti nejakú ďalšiu metaforu - a tým potvrdiť, že pod slnkom niet ničoho nového.
Aj na toto nadväzovanie existuje metafora: Sme trpaslíci na pleciach obrov! Oproti tvorcom minulosti sme maličkí, ale tým, že k ich poznatkom a schopnostiam môžeme pridávať naše vlastné, dovidíme o kúsok ďalej, než oni. Príbeh tejto metafory je poučný sám o sebe. V devätnástom storočí ju použil Friederich Nietzsche. V druhej polovici sedemnásteho storočia slávny fyzik Izák Newton skromne vyhlásil: „Ak vidím ďalej, je to preto, lebo stojím na pleciach obrov." Metaforu však nevymyslel ani on, pretože Ján zo Salisbury v polovici 12. storočia vo svojom spise uvádza, že Bernard zo Chartes nás porovnáva s trpaslíkmi, ktorí sedia na ramenách obrov.
Ale ani tu ešte nie sme pri zrode metafory, veď v gréckej mytológií oslepený obor Orion nosí na pleciach satyra Kedailona, ktorý mu pomáha vidieť. Príbeh šírenia tejto metafory je úžasne metaforický.
Ale poďme ďalej! Ak na myšlienku, že od našich predkov sme múdrejší práve vďaka nim, prišiel niekto v predantickom Grécku, nemohla skrsnúť v inej hlave aj pred deväťsto alebo dvesto rokmi? Nie je možné, že príbeh o zaľúbencoch, ktorým rodičia bránia v láske, vymysleli nezávisle dvaja spisovatelia? Isteže áno, a neboli len dvaja, ale dvadsiati alebo dvestodvadsiati! Nemusíme byť od obrov múdrejší, ale nie sme od nich ani hlúpejší. Preto veľmi opatrne hovorme, že nejaké dielo vychádza z iného diela.
Pred kohútími zápasmi sa vidiečan spýtal, či sa nájde súper pre jeho jednookého kohúta. Vtedy Montero jediným zahryznutím pripravil o oko svojho beláčika a bez toho, aby si zotrel z pier pramienok krvi, povedal: „Tu ho máte! Jednooký proti jednookému!" Aká typicky márqezovská scéna, však? Vybral som ju z románu Mŕtve domy od venezuelského spisovateľa Migela Otera Silvu. Pár rokov po vydaní tohto románu sa stal slávnym spisovateľom aj García Márquez. Trpaslík, ktorý sa stal obrom!
