Žijeme zvláštnu dobu. Keď sa začínal rok 2020, nevedeli sme si ani predstaviť, že by sme nezašli do kina, do divadla, na koncert, vernisáž...veriacim ani na um neprišlo, že by v nedeľu nešli do kostola, deťom, že by nechodili do školy... stačilo pár týždňov a neviditeľný vírus náš svet zmenil takmer od základov. Aj o tom píše vo svojej glose Petra Fornayová.
Spoločenská dohoda Pred a Po
Dnes nie je ťažké uhádnuť, čím človek žije - o ničom sa nedá písať bez kontextu zmien, ktoré zažívame - či ešte len zažijeme - kvôli novému korona vírusu. Snažíme sa urýchlene robiť rôzne opatrenia, na rôznych úrovniach, od rodinnej bunky až po poslúchanie vládnych príkazov. Hasíme. Pre umenie ako také vyvstáva samozrejme otázka, či niekto v takejto situácii umenie potrebuje. Umenie totiž nevie hasiť. Umenie sa nachádza v kolonke „prevencia", nie v kolonke akútneho hasenia. Napriek tomu, jediné čo mňa osobne teraz zachraňuje od temných myšlienok a nálad, je okrem mojej najbližšej rodiny a prírody práve umenie. Umenie samo nehasí, ale pomáha nám, aby sme to hasenie prežili a vydržali. Nemať ho v podobe kníh, hudby, filmov by proste bolo na zbláznenie. Nemať možnosť odísť do sveta fantázie rozprávok, do milióna možných svetov v básňach, tancovať si aspoň doma na rytmus obľúbených songov, by sa podobalo pre mnohých koncu. No samozrejme hovorím o umení, nie o šoubznisových perverzitách a nakašírovaných gýčoch, ktoré musíme vedieť filtrovať a odhadzovať ako nepotrebnú smeť.
5. apríla mal 432.výročie narodenia Thomas Hobbes, ktorý priniesol do sveta filozofie a práva spolu s Johnom Lockom termín spoločenskej dohody. Od 17.storočia sa na filozofickom základe existencie štátu príliš veľa nezmenilo. Máme teda dohodu, podľa ktorej sa zriekame časti osobnej slobody v prospech štátu. Ten nám má zabezpečiť to, čo by sme sami nedokázali - primárne mier a obranu pred nebezpečenstvom. Štát rôznymi spôsobmi dnes však našťastie zabezpečuje aj fungovanie neziskových segmentov, ktoré považujeme my všetci v rámci spoločenskej dohody za nevyhnutné pre prežitie našej spoločnosti - napríklad vzdelanie, zdravotníctvo, kultúru a umenie. Rozhodli sme sa tak na základe spoločného uváženia, na základe skúseností a porovnávaní, že toto všetko potrebujeme bez ohľadu na to, či to prináša okamžitý zisk.
Študovala som právo aj tanec, robím divadlo a tanec. Väčšina ľudí, vychádzajúc z predstavy o nezlúčiteľnosti týchto dvoch disciplín, sa ma vždy pýtala, ako ma môže baviť oboje. Umenie a právne teórie však majú mnoho spoločného. Sú to len dva odlišné spôsoby, ako analyzovať a nachádzať riešenia pre rovnaký objekt - pre nás a našu spoločnosť.
Spoločenská dohoda Pred a Po bude asi vyzerať inak - som veľmi zvedavá, ako. Čo bude náš štát, čiže prenesene aj my, považovať za potrebné a dôležité? Čo budeme považovať za nevyhnutnú investíciu a čo naopak za zbytočné vyhadzovanie prostriedkov?
Rekvalifikácie, po ktorej pre umelcov volajú mnohí, sa nebojím. Baví ma presádzanie rastlín, strihať vinohrad a stromy, v podstate ma baví - a celkom mi ide - aj upratovať, triediť a organizovať. No tanec a divadlo budem robiť tak či tak, možno len v predstave, len na papieri, len doma, ako možno mnohí ďalší.
Asi nemá zmysel rozoberať, prečo nás postihlo, čo nás postihlo. Kauzálne nitky možných príčin si každý utká svoje - niekto ezoterickejšie, iný náboženské či psychologicko-sociálno-enviromentálne. Je to ale jedno. Podstatné je, ako to do budúcnosti po hasení akéhokoľvek neprijateľného stavu dopadne s prevenciou.
Čo bude tou našou prevenciou? Bude ešte priestor pre umenie? A pre aké? Budeme vedieť vybrať, čo za to stojí a čo nie? Dobre sa rozhodovať je kráľovská disciplína, je to súhra talentu, intuície, vedomostí, schopnosti počúvať a reagovať. Je to ako v divadle - keď chceš urobiť dobré predstavenie, musíš sa vedieť rozhodnúť, nemôžeš použiť všetky nápady - ale len tie, ktoré budú pre výsledný tvar prínosom. Som zvedavá, ktoré to budú v našom prípade.
