Dni a týždne, ktoré prežívame výrazne zmenili náš životný štýl. Aj spôsob práce. Dôkazom je aj glosa týždňa. Jej autorom je Silvester Lavrík.
Prečo píšem IX, alebo Smutných nás nedostanú a veselí sa nedáme
Vašu glosu potrebujem mať najneskôr 1. apríla, povedala pani redaktorka Eva Reiselová, jej hlas znel mierne a vecne, a mne ani len nenapadlo, že by to mohol byť aprílový žart. Táto jar je vôbec akási menej žartovná. Namiesto smogu (vraj ho ubudlo!) nás dusí pandemický mrak.
Tento úvod som si nemohol odpustiť, lebo ľudská pamäť je zradná. Po čase sa možno budú zdať moje poznámky k dnešku patetické a obťažkané predstieranou hlbokomyseľnosťou, no keďže som si predsavzal, že vo svojich zamysleniach sa nad tým, prečo píšem, nechám vždy zaznieť aj to, čo práve prežívam. Čo prežívame. A ak sa stanú iba záznamom mojich mentálnych limitov, aj tak dobre. Nie je čas čokoľvek predstierať.
Nepíšem si denník. Ani neviem prečo, lebo kedy už je pre spisovateľa čas na zber materiálu, ak nie počas dní, ktoré sú dobrou príležitosťou na to, čomu jedni hovoria inventúra, druhí spytovanie svedomia, či zúčtovanie? A je to možno aj škoda. Keby som trebárs napísal o tom, ako som si skúšal umyť ruky mydlom podľa inštruktážneho videa, s dôrazom na končeky prstov, mohlo by to mať aspoň praktický význam.
Denník si napriek tomu nepíšem. Zato píšem všeličo iné. Kolegovi Hvoreckému som verejne čistil žalúdok. Verejne sa domáha súcitu pre ľudí z kultúry. Vo vecnej rovine má pravdu, nepatrí sa posielať nás k lopate. Lenže na to by mali prísť tí, ktorí intelektuálne úsilie za prácu nepovažujú. Ak ich za to budeme hrešiť my, len prilejeme olej do ohňa. Pomôcť môže iba jedno - písať, komponovať, tancovať a trebárs aj spievať tak, aby ich ticho a prázdno po nás obťažovalo viac, než naša zdanlivá neužitočnosť.
Píšem každú siedmu epizódu v sérii príbehov kompozične inšpirovaných Boccaciovým Dekameronom. Spolu s kolegyňami Kapitáňovou a Šikulovou, s kolegami Dobrovodom, Horvárthom, Jančekom a Kopcsayom. Svoje postavy sme zatvorili vo veľkopredajni potravín. Pôvodne nestihli nakúpiť pred záverečnou, mreža sa spustila... Polovica hlasovala, že chce odísť, polovica, že chce ostať. Uvidíme, ako dokáže osem postáv a sedem spisovateľov zužitkovať situáciu, ktorej sa moderne hovorí karanténa, no vo svojej podstate je to čosi ako samoúnos.
Píšem kolegyniam a kolegom, ktorí učia z domu. Usmernenia, povzbudenia, pochvaly. Píšem si s vydavateľom, organizátorom besied a festivalov, že sa stretneme - potom. Kedy? Potom. Po tom. Dôležité je, aby sme sa stretli.
Píšem si s bratom vo Vancouveri; už týždeň leží doma s horúčkou a príšerným pocitom v ústach. A to ma ešte šetrí, lebo on je na rozdiel odo mňa statočný a dobre znáša tú pandemickú pliagu, ktorej meno sa už pomaly ani nevyslovuje, lebo je všade. Možno tak nejako prišli starozákonníci na to, že meno Najvyššieho neslobodno vyslovovať. Možno preto stále platí - nevezmeš meno božie nadarmo.
Doma mi diktujú nákupný zoznam, zapisujem si, čo mám prebrať s maminým doktorom, lebo hoci je zvyčajne akčná a neposedná, vyslyšala prosby vnúčeniec a sedí doma: „Ešči ščesce, že še možem po dvore motac, keby ja bula f panelaku, rohy mi narošňu...!" Dnes som dostal za úlohu opýtať sa, či má brať „najsamperši tote modre tabletky a potym červene, abo naopak".
Mám aj plán na tieto dni. Aj som si ho zapísal. Sú v ňom samé drobné a bezvýznamné veci. No dôležité. Postav kurín, napríklad, som si doň zapísal. A už musím, kurence budú v polovici apríla tu! Píšem si s priateľmi, častejšie a osobnejšie, než inokedy. Tých, na ktorých mi záleží najviac nútim, aby mi písali čosi ako hlásenia. Zatiaľ sme pri dvanástom, tipujeme, koľko ich ešte bude. Takže ako vidno - píšem. Čo iné sa dá od grafomana čakať?
Pôvodne som sa v tomto čase chcel vážne pustiť do novej knihy. Mal to byť ďalší historický román, možno to aj román inšpirovaný históriou bude, no zrazu sa mi zdá, že sa treba prednostne venovať dnešku. Ale inak, než denníkovým zaznamenávaním. Preto píšem poviedky. Dosť sa v nich trpí kvôli láske, mimochodom. Naplnená, nenaplnená, na diaľku, celkom zblízka, všetko jedno, trápim tie svoje postavy, koľko vládzem. Žiadny strach, vlastenci, láska k domovine v nich nechýba.
Takže - píšem. Toto všetko je môj denník. Píšem, lebo si myslím, že každý by mal robiť to, čo sa mu robiť dá. To, čo mu dáva zmysel. To, čomu verí. Ja v silu písaného slova verím. V ťažkých situáciách osobitne. Nuž píšem a správam sa podľa svojho obľúbeného hesla - smutných nás nedostanú a veselí sa nedáme!
