Glosu týždňa píše Mila Haugová: Miznutie krásy do hudby, do textov, obrazov...

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Mila Haugová: Miznutie krásy do hudby, do textov, obrazov...

16. 03. 2020 15:29

Poetka a prekladateľka Mila Haugová v tomto roku tiež patrí k spoločenstvu ôsmich ľudí, ktorí vám v sobotu a v stredu ráno rozprávajú svoje zážitky, názory, myšlienky, úvahy o umení i živote. Dnes sa vám prihovorí esejou, ktorej názov je súčasne aj jej úvodom: Miznutie krásy do hudby do textov, obrazov...

Miznutie krásy do hudby, do textov, obrazov...

V ležovisku smrti tráva v zrýchlenom čase: ucho priložené k zemi: tiene Platónových ideí: navždy je určené čo neuvidím...

Včera v noci bol žiarivý spln, nebola som na Zajačej Doline: predstavujem si: v záhrade začína vychádzať za stromami: obrovský a oranžový: potom bledne diamantovie a žiari tak, že záhrada sa jemne chveje vo svetle, ako trochu tmavší súmrak :zvuky zanikajú , svet sa nám prihovára. Cítime blízko všetkých, ktorých milujeme aj živých aj mŕtvych, matku, otca, priateľov aj tých , ktorých sme v krátkom úseku života smeli milovať...

V tom splne, som znova čítala poviedku Ruda Slobodu Stračia nôžka ide znova kvitnúť , je jednou z najkrajších poviedok v slovenskej literatúre vôbec. Píše:

„ Bola temná noc, nov---slovo, ktorému som v detstve nerozumel. Bolo napísané v kalendári. Opak bol spln. Ten som nemal rád, lebo sa mi zdalo, že sa nesmie spať, že mesiac nás núti vyjsť von, pracovať.

Mávate ten pocit zárezu do srdca pri počúvaní hudby: gitarové sólo alebo zastretý hlas bluesových spevákov a vtedy sa zdá, že svet bolestne funguje?

Alebo pohľad na obraz: zátišie :tmavá fľaša: symbol tajomstva a spirituality: dva poháre ako otvorenie svetu: sú prázdne a evokujú niečo krehké subtílne a predsa pevné: dve kocky ako vrh kockou osudu u Mallarmého: kedy nám osud hodí šestku? podvolíme sa? nezahadzujeme dobrovoľne, to najvyššie? Šťastie a lásku : pohyb dopredu a pohyb dovnútra, do duše aby sme nezomreli takí nevediaci, ako sme sa narodili? : láska odsunutá na slepú koľaj.

Ale späť k zárezu na srdci : teraz je to verš : „čo počuje užovka.." ach, k čomu všetkému ma tento verš už inšpiroval: k básni: k rozmýšľaniu o počúvaní nepočuteľného o vôni nevideného: k predstave jednej neviem kde končiacej poľnej cesty v Pukanci, kde sú divé hrušky, trnky, hloh a stopy jeleňov v ťažkej hline... čo počuje užovka pýta sa ticho a nástojčivo Ivan Laučík: šumenie mora, stopy sŕn v malinčí, detské kroky, smiech a beh dolu lúkou zastretého detstva kdesi na okolí Skýcova, Topoľčianok, či Klátovej...ešte tam boli Machulince a Obyce a mohol tam byť aj Havránok s vykopávkami a tajnými podzemnými priestormi: kde všade sme bývali: nebývali: v našich minulých priezračných životoch kde sme žili spolu dlho a šťastne... Určite viete, vážení poslucháči, o pocite súzvuku so svetom: stačí záhrada a jej tiene: biela lavička: nad hlavou lietadlo do Helsínk: v rádiu nehynúci šláger Hotel California: ako je možné hudbou uhádnuť ten sladkotrpký pocit toho tu a zároveň miznutia v každej sekunde?

Ešte záhrada : náhrada raja: kde sedíme: čítame: šúpeme jablká: sadíme mišpule: vidíme kovovo zeleného chrobáka: Cetoniu auratu: zlato pohľadu: zlato úsmevu: zlatý oker na obrazoch Petra Ondreičku: zlato ako Válkovo zrkadielko v tráve : naša : moja generácia stratená a nájdená vo vášnivosti srdca: s prítomnosťou rozumu: kde by sme boli bez kníh: bez obrazov: bez blues zachraňujúceho od zúfalstva.

Ešte k ceste: aj bez pohnutia zo svojej izby: v básni: na obraze: na platni: na páske: na striebornom CD: alebo aj naozaj: sedieť v aute, za oknom renesančné kopce Vtáčnika: potoky s čudnými menami: Vyčoma, Sikenica: dediny: Kordíky: Breza: Bobrovec: Uloža: predstavy románskeho času : kostolíky v Drážovciach: Bíni: Sádku: Kalinčiakove:

Alebo tu žiješ vášnivo: alebo ti čas len tak uniká medzi prstami: srdce rozrezaná ruža: šepkajúci spáči z údolia sna: milenci tesne po zobudení: to všetko počuje užovka: som tu: sedím: píšem: verím: ešte pocítim silnú vôňu vavrínových kríkov: slanosť mora: vietor vejúci z Ostrej.

Ešte späť k hudbe: Mozartova ária, ktorú pustím do otvoreného okna záhrady:

soprán Edity Grúberovej znie ako sladký vták smrti: ešte ma nemá...

Anjeli času sme, toľko toho by sa dalo na-písať: pre-žiť: James Wright píše ...pre-márnil som svoj život...Márnime svoj život?

Možno: s krásou: čistotou: bolesťou ...v presnom blúznení: niektorí viac niektorí menej: miera je nezmerateľná: jaskyne pripravené pre Jaskynných vtákov...

The thrill is gone napíše Pavel Vilikovský a rozhodne sa opustiť nás. „Ale čo so studeným bielym snehom, ktorý tak náhle napadol v marci? Čo so stopami loveckých psov vetriacich do prázdna?

Živé vysielanie
??:??