Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, uvažuje o našej príslušnosti k uhorským dejinám.
O našej príslušnosti k uhorským dejinám
Už dávno ma zaujíma problematika „slovenskosti" vo vzťahu k Uhorsku, k našim spoločným dejinám umenia. A nielen k nim.
Počas prvej polovice osemdesiatych rokov sme v Slovenskej národnej galérii s kolegyňou Silviou Ilečkovou pripravovali výstavu Umenie na Slovensku rokov 1900 až 1918. Mala som na starosti sochársku časť expozície.
S odhodlaním som sa pustila do bádania, ale po krátkom čase som bola zúfalá. O slovenskom sochárstve prvých dvoch desaťročí dvadsiateho storočia žiadna relevantná publikácia neinformovala. O maliaroch sa dali nájsť katalógy výstav, dokonca monografie, alebo bola ich tvorba súčasťou panoramatických prehľadov. I keď informácie neboli vyčerpávajúce, bol to základ, s ktorým sa dalo pracovať.
Po dlhšom hľadaní som našla dizertačnú prácu Viery Luxovej-Dobešovej: Sochárstvo 19. storočia na Slovensku. (Školiteľ: Marián Váross, Ústav teórie a dejín umenia SAV, 1969, Bratislava). Moja radosť z objavu však rýchlo vyprchala. V období, ktoré ma zaujímalo, autorka nenašla okrem dvoch sochárov žiadnych ďalších, a preto sa venovala najmä amatérskym autorom náhrobných pomníkov. Dôvod? Len títo hovorili po slovensky. Začiatkom sedemdesiatych rokov bola Viera Luxová vo svojich publikovaných textoch už tolerantnejšia k príslušníkom jazykových menšín.
Jej stanovisko ma však upozornilo na umeleckohistorický problém, ktorý zapríčinil moje horor vacui. Odchovaná neoavantgardou šesťdesiatych rokov, ktorej sa venovali moji profesori, Tomáš Štraus a Radislav Matuštík, som už vtedy vnímala jazyk umenia ako internacionálny. Tvorbe konkrétnych autorov som sa snažila porozumieť v kultúrnom kontexte prostredia, kde žili. Nekládla som si otázku, aký je ich materinský jazyk.
Sochy z rokov 1900 až 1918 som našla v zbierkach našich múzeí a galérií vo chvíli, keď som si uvedomila, že nielen neoavantgarda, ale všetky obdobia dejín umenia sa vyjadrujú internacionálnym jazykom. Pred vznikom prvej Československej republiky bolo na Slovensku viac autorov pochádzajúcich z nemecky či maďarsky hovoriacich kruhov ako tých, ktorí lipli na slovenčine. Dôležitá bola pre mňa ich tvorba, ktorá vznikla na našom území a najmä jej jazyk. Do výstavnej kolekcie som doplnila aj diela sochárov, ktorí sa na Slovensku narodili, úspech získali v hlavnom meste Budapešti, kde ostali žiť a tvoriť, ak som ich našla v zbierkach našich galérií a múzeí.
Správnosť rozhodnutia mi potvrdil katalóg výstavy svetového sochárstva v Ríme z roku 1911. Listujúc v ňom počas študijnej návštevy Meštrovičovho múzea v Záhrebe, som zbadala portrét ženy v heľpianskom čepci s názvom Donna Ungherese, teda uhorská žena. Autorom bol Giuseppe Damkó. Ten istý, ktorý sa v Budapešti, kde žil, tvoril a štvrťstoročie pôsobil na Akadémii výtvarných umení podpisoval Gyula Damkó. Dokumentácia jeho diel v bojnickom múzeu z pozostalosti umelcovho brata, farára v rodnom Nitrianskom Pravne, uvádza ako autora Júliusa Damka. Inými slovami, treba sa zmieriť s tým, že dobová literatúra nepripisovala jazykovej príslušnosti konkrétneho umelca dôležitosť. A väčšina z nich sa situácii prispôsobila.
Pri koncipovaní výstavy som teda zamenila logocentrickú interpretáciu za kartografickú. Ukázala sa ako efektívna. Z jej pohľadu sochári na Slovensku žili a zaujímavo tvorili aj počas prvých dvoch desaťročí dvadsiateho storočia.
Nedávno som čítala rozhovor s Tomášom Hulíkom a Pavlom Juračkom o ich filme Slovensko - Prítomná minulosť, v ktorom sa vyjadrili, že sme súčasťou uhorských dejín. Teší ma, že viac ako po troch desaťročiach zastávajú rovnaký názor ako som mala ja v už osemdesiatych rokoch.
Dnes sa mi však žiada ísť ešte ďalej. Myslím, že je potrebné poznávať, učiť, komentovať celok našich dejín i dejín umenia v historických rámcoch štátnych útvarov, kam Slovensko stáročia patrilo. Ich hranice sa menili. Aj to by malo k poznaniu samozrejme patriť. Vnímanie našich dejín i dejín umenia v rámci dnešných hraníc považujem za mätúce. Sú to len dejiny segmentu historického územia. Spoločne interpretované dejiny by dnes už iste našli porozumenie u mladších generácií. Na ich základe by sme sa potom mohli cítiť spoločnosťou s rovnakým zázemím ako veľké európske štáty, s našimi uhorskými kráľmi i šľachtou. Možno by sme potom tak často nevzývali folklórny obraz Slovenska ako ideál. Ale to už je iná téma.
