V tomto roku sa rozšíril zoznam autorov sobotňajších glos o ďalšie mená - Mila Haugová, Daniel Pastirčák, Daniel Salontay a Pavol Rankov. Znamená to, že spolu ich bude osem a vy si každú sobotu budete môcť vypočuť iný pohľad na umenie, kultúru a život. K nemu patria - vždy v pravidelnom čase, aj voľby. Vtedy sme viac vnímaví aj na to, kto a s akým príbehom i ambíciami sa usiluje o náš hlas. Aj o tom hovorí glosa spisovateľa Pavla Rankova.
Karči
Bolo to dávno, pradávno, zrejme niekedy v máji roku 1975, keď československého prezidenta Ludvíka Svobodu striedal vo funkcii Gustáv Husák. Bol som vtedy žiačikom piatej triedy základnej deväťročnej školy. Súdružka učiteľka sa rozhodla priblížiť nám túto najdôležitejšiu udalosť aktuálneho spoločensko-politického diania.
Vysvetľovala nám, aká je funkcia prezidenta náročná. Ako sa súdruh prezident obetuje pre pracujúci ľud, ako nemá ani chvíľu voľna, lebo musí chodiť na zasadnutia, rokovania, porady, stretnutia...
„Zastávať takú dôležitú funkciu by sa určite nikto z nás neodhodlal!" uzavrela súdružka učiteľka, s čím sme všetci súhlasili. Vlastne - takmer všetci, pretože v tom momente sa ozval spolužiak Kajko.
„Áále, ja by som to aj zobral!" hodil rukou. A prekvapenej súdružky učiteľky sa hneď aj spýtal: „A koľko tam dávajú plat?"
Také informácie vtedy, samozrejme, spadali do kategórie štátneho tajomstva, takže zaskočená pedagogička odpovedať nevedela, nesmela - a zrejme ani nechcela.
V nasledujúcom školskom roku sa Kajko skamarátil s deviatakmi. Trval na tom, že aj my ho musíme volať tak isto, ako jeho noví kamoši - Karči. Jeho plány o prezidentovaní v Československej socialistickej republike dostali prvé trhliny, pretože bol učiteľom telocviku pristihnutý, ako v hlúčiku deviatakov fajčí na záchodoch. Telocvikár urobil z tej epizódy škandál, pretože verný svojej pedagogickej aprobácii považoval ničenie mladého organizmu za najväčší prehrešok voči školskému poriadku.
O pár mesiacov neskôr bol Kajkov sen o prezidentskej funkcií definitívne fuč! Zapadol do inej chlapčenskej partie a začal chodiť poza školu. Keď aj občas do triedy zavítal, vyhrážal sa bitkou od nových kamarátov každému, kto ho oslovil Karči. Vyžadoval, aby sme ho volali Čárli.
Svet išiel ďalej, Čárli tiež, a ja som na neho úplne zabudol. Až prednedávnom...
Možno by som nasledujúcu vetu mal začať slovami „ako správny občan...". Ale začnem popravde, teda slovami „ani sám neviem prečo".
Ani sám neviem prečo, prezeral som si zoznamy kandidátov politických strán do nadchádzajúcich volieb... A zrazu mi zrak padol na meno, ktoré som poznal - bol to on, Karol!
Ten Kajko, ktorý sa zaujímal o prezidentský plat, aby si zrátal, či by sa mu to oplatilo, sa ukrýval na nezvoliteľnom mieste v zozname kandidátov strany, ktorú prieskumy volebných preferencií úplne ignorovali. Ten Karči, ktorý porušoval školský poriadok, ten Čárli, ktorý sa mi vyhrážal, že ma zbijú jeho kamaráti, sa uchádzal o môj hlas.
Poviete si - ale veď to bolo decko. Pravdaže bolo, veď na neho spomínam s nostalgickým úsmevom. Ale pamätám si aj to, že sa nikdy za nič neospravedlnil, nikdy nič neoľutoval.
Teraz nejde o Kajka, veď to meno som aj tak zmenil, aby som mu nerobil predvolebnú kampaň. Teraz ide o iných a o nás všetkých.
Môžeme veriť tomuto Karčimu, že od budúceho mesiaca už bude poctivý, keď tento mesiac klame ešte aj vtedy, keď je už definitívne usvedčený? A môžeme dôverovať tamtomu Čárlimu, keď sa nikdy za nič zo svojej temnej minulosti neospravedlnil?
Takže ja si dám dobrý pozor, komu venujem svoj krúžok. A vám radím to isté.
