Glosu týždňa píše Silvester Lavrík: Prečo píšem VIII, čiže chvála poézie

Glosu týždňa píše Silvester Lavrík: Prečo píšem VIII, čiže chvála poézie

Silvester Lavrík sa vo svete písmen pohybuje celé roky. Zaujímajú ho rôzne žánre literatúry: esej, poviedka, román, dráma... Venuje sa tvorbe pre deti a publicistike pre dospelých. Píše. Ale prečo, na to bude hľadá odpovede vo svojich tohtoročných glosách.

Prečo píšem VIII, čiže chvála poézie

Táto glosa temer nevznikla. Pokazil sa mi počítač. Vlastne sám som si ho pokazil. Oblial. Babrák, povie si poslucháč/čitateľ, ale prečo by nehoda na technickom zariadení mala byť prekážkou pri ďalšom písaní? Ako vidno, autor sa pri tej príležitosti neutopil... Ako to povedať a nevyznievať pritom ako Erik Ondreička, kvintesencia autorskej samoľúbosti? Lenže on je fešák a básnik, navyše dobrý, u takých sa to berie inak.

S mojím písaním o písaní je to tak, že na samom začiatku tohto rozsiahlejšieho cyklu som si povedal, že v každej jeho časti by som rád dosiahol dve veci; svedomité zamýšľanie sa nad etapami, ktorými moja potreba a schopnosť písať prechádzali a ich vzťah k tomu, čím sa - pokiaľ ide o písané slovo - zaoberám dnes. No a dnes sa zaoberám tým, že kvôli narýchlo pozháňanej náhradnej klávesnici píšem tieto dva odstavce už pol hodiny.

Nie, nikto mi nepoprehadzoval písmenká. Sú namieste. Len - už to nie je moja klávesnica. Má trochu vyššie klapky, po stlačení majú iný čas odozvy a celkovo je klávesnica trocha viac do štvorca. No samé hlúposti, viem. Lenže kým sa sústreďujem na hlásky, do zmysluplných viet ich spojím len ťažko. Spomeňte si na prvákov: Ma-ma má Emu. Koľko úsilia musí dieťa vynaložiť na to, aby za tými abstraktnými klikyhákmi objavilo obsah presahujúci jednotlivé hlásky!

Zabudni na noty, hraj hudbu. Zmysel slov a viet sa nachádza v priestore za textom. Ak chceš chodiť vzpriamený, pod nohy sa nepozeraj. Hm, elegantné. Bodaj by nie, napríklad to o tom priestore za textom povedal Stanislav Rakús. Navyše najväčšia krása uvedených bonmotov spočíva v ich pravdivosti. Písať tak, aby sa text iba letmo dotýkal príbehu a oslobodzoval čitateľove asociácie, predstavy, povzbudzoval ho k smelému mysleniu... kto by nechcel?

Ech, dá sa to na požičanej klávesnici? Neviem. Viem. Dá. Veď aj tá moja obľúbená, tá, ktorá má správnu proporciu, klik a odozvu, mi bola pred pár rokmi nová, cudzia. Mal by som skončiť s výhovorkami. Aby som svoje rozpaky trocha rozriedil, schovám sa za Erika Ondreičku: trochu mi zaklame že sa má ozaj úžasne / a tajne vloží pekný kamienok do básne, napísal v básni Sobotné ráno venovanej svojmu otcovi.

Neviem, či Erik toto dvojveršie, spolu s celou básňou, napísal na svojej obľúbenej klávesnici alebo len úchytkom na kus papiera, či na obrus. Čitateľovi to môže byť jedno. Hlavne preto, že oveľa zaujímavejší je - priestor za textom. A pre mňa osobne je na ňom dôležitá aj básnikova inšpirácia otcom.

Toto básnikom závidím. U nich sa verejne vyslovená vďaka najdôležitejším ľuďom ich života berie akosi inakšie. Ale tá naša, prozaická a rozdrobená v tisíckach zdanlivo odťažitých slov, nie je o nič menšia. Tá moja, sa napríklad spája hlavne so slovami sekera, kôň, popraskané dlane. No, haiku to nie je, ale silnejšiu poéziu nepoznám.

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame