Glosa Karola Horáka je epickou metaforou o vyrovnávaní sa ľudskej komunity so skutočnosťou v jej neuchopiteľnej podobe. Vždy, keď sa realita vzpiera tomu, aby sme ju uchopili, ponúkajú sa rôzne diskurzy, ktorými by sme jej predsa len prišli na kĺb. Čo povedať majú ekológovia, politici celého spektra - od červených, po hnedých - pragmatici, ktorých podstata problému nezaujíma - chcú len vedieť, ako na to, aby sa dosiahlo, čo treba. Tieto úvodné filozofické zamyslenia možno vyznejú komicky, keď si uvedomíme, že témou Horákovej glosy je zatepľovanie a boj proti hmyzu, ale... aj text samotný pracuje s istou hyperbolizáciou... takže sme v jednom tóne.
MRAVCE
Glosa týždňa
Zatepľovanie panelákov v našom meste prebiehalo mechanicky aj na sídlisku Orechová. Vtom na Družstevnej ulici, vrátane vchodu č. 3, kde bývam, zaútočili s nečakanou intenzitou mravce. Nie žeby tu mravce pred tým neboli. Boli tu skôr ako sídlisko. Veľké majere Orechová boli pred zástavbou rozľahlými lúkami, poliami i pasienkami majercov, čo tu od nepamäti žili. Keď vedenie mesta určilo tento priestor za lokalitu, kde sa mala ďalej rozvíjať výstavba (historické jadro a priľahlé strmé stráne vylučovali výstavbu sídliskového komplexu), mnohí pochybovačne krútili hlavami. No desať rokov pred koncom socializmu sa sídlisko začalo budovať vo vysokom tempe a o necelé dva roky sa sťahovali prví nájomníci.
Veľké množstvo hniezd červenkastých mravcov stavbári zničili pri budovaní sídliska, takže niektorí ekológovia tvrdili: mravce sa dali na ústup, obsadili opustené maštale a šopy majercov, tam bez problémov vegetujú. No nebola to pravda. Mravce síce v neveľkom množstve, ale s obdivuhodnou húževnatosťou nachádzali svoje sídla nielen v nových nenápadných mraveniskách, ale aj v škárach múrov prízemia či pod dlažbou. O čom sa mohli obyvatelia presvedčiť na jar, keď sa pred dierkami ich skrýš objavovali kôpky povynášaného piesku či zeminy, ktorá stála mravcom v ceste.
Mravce postupne menili svoj spôsob života. Spočiatku placho a nebadane liezli do kontajnerov za odpadkami, zbierali omrvinky i zvyšky potravy pod oknami, zvyšky žrádla pre psov a mačky, ktoré obyvatelia kládli v blízkosti vchodov. Na prvý pohľad budili mravce dojem nespravodlivo likvidovaného, poľutovaniahodného druhu. Jedného dňa však mravce nečakane zaútočili na paneláky. Neskôr pamätníci tvrdili podľa pranostík, že veľký počet mravcov bol predzvesťou tuhej zimy. Pravdou však bolo, že mravce nečakane vrtko, stále v nových a nových vlnách liezli po stenách panelákov, obsadzovali balkóny, vodnými potrubiami v šachtách vnikali do blokov, dokonca cez otvorené dvere aj do kuchýň, kde bolo v kredencoch a skrinkách cítiť cukor, vanilku, med, sirupy či zaváraniny.
Invázia mravcov bola neobyčajne intenzívna, zvonku pri pohľade na steny paneláku bolo vidieť zástupy drobných útočníkov ako sa rozliezajú po priečelí a v neutíchajúcom nápore obsadzujú životný priestor obyvateľov. Tí sa však usilovali radikálne riešiť nečakanú dramatickú situáciu - čaty zatepľovačov obkladali steny panelákov štvorcami izolačnej hmoty rovno na plejádu lezúcich vydesených mravcov. Niektoré z nich stihli ujsť dierkami do neviditeľného labyrintu v paneloch. Niektoré zrejme zahynuli udusené v lepidle, malte, ďalšie liezli nahor, hľadajúc záchranu na streche, prípadne na opačnej strane bloku, ktorá sa ešte nezatepľovala. Obyvatelia zároveň sprístupňovali svoje byty postrekovačom, ba sami natierali jedovatý extrakt na vodovodné potrubie. V šachtách upchávali dierky, z ktorých liezli mravce od prízemia nahor až po vrchné poschodie.
Po týždni bola zatepľovacia i mravce ničiaca akcia skončená. Nastal pokoj. Ticho. Susedia sa navzájom pýtali: Máte? Nemáme. Máte? Nemáme! Mravce...Sú teda u nás definitívne zlikvidované? - pýtam sa. Pritknem ucho k stene. Počujem - ruch - tajuplného života? Denné pulzovanie - Mravce... Znova zaútočia? Alebo si zvolia nový - prirodzený? - spôsob koexistencie života s ľuďmi? - Pričom starenka pred panelákom hľadí na pobehujúci hmyz a mierumilovným hlasom povie: „Mravčeky..." A vreckovkou ich jemne zmetie do trávy.
