Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O stálych expozíciách na Slovensku

Glosa týždňa Zuzany Bartošovej: O stálych expozíciách na Slovensku

Po letných reprízach, v ktorých sme si pripomenuli glosy napísané pre Rádio Devín aj v minulých rokoch, sa dnes opäť vraciame k šestici súčasných autorov. Samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová, uvažuje o stálych expozíciách na Slovensku.

O stálych expozíciách na Slovensku

Minulý týždeň mi kamarát matematik poslal link. V horúčavách, ktoré panovali, som si sadala k počítaču kvôli práci len skoro ráno a večer. Otvárať neznáme linky sa mi nežiadalo, a tak sme si písali esemesky. Vysvetlil mi, že si môžem pozrieť krátky film o Galérii Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine. Dovtedy som o nej nepočula. Vedela som len o sochárovej stálej expozícii na hrade Ľupča.

Komunikácia pokračovala. Kamarát napísal, že do Kulichovej galérie sa organizujú výlety, chodia tam deti - galéria žije. Marketing výborne funguje, podobne ako na hrade Ľupča. K mojej výhrade, že je to smutné, ak niekto dnes oživuje Kulichovu tvorbu, poznamenal, že je sloboda, každý si vyberá to, čo sa mu páči.

Nemám rada relativizmus ani vo výtvarnom umení a slovo „páčiť sa" považujem za povrchný súd. Je to nielen vec vkusu, ale i kultúrneho rozhľadu, pamäti a vzdelania, čím sa človek v súkromí obklopuje. Tam má právo na slobodnú voľbu. Inak to vnímam vo verejnom priestore. Ten patrí všetkým. Nemal by ho modelovať individuálny vkus sponzorov.

O obnovu hradu Ľupča sa zaslúžili železiarne Podbrezová, ktoré sú v majetku súkromníka, finančný mechanizmus Európskeho hospodárskeho priestoru a dotácia zo štátneho rozpočtu, ako informuje webová stránka. Železiarne prispeli štvrtinou celkových nákladov. Jeho súčasnými partnermi sú okrem privátnych spoločností aj obec Slovenská Ľupča a katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Teda nielen privátna, ale aj verejná sféra nesie zodpovednosť za úroveň verejne prístupných expozícií na hrade.

Verím, že tá archeologická zodpovedá profesionálnym kritériám. Inak je to však s expozíciou tvorby Jána Kulicha. Už samotný výber prezentovať autora na tomto mieste je problematický. Jeho galériu vo Zvolenskej Slatine, ktorá je vraj postavená zo súkromných finančných zdrojov, možno obhajovať tým, že sa tu sochár narodil. Vzhľadom na skutočný umelecký význam Kulichových prác by však aj tu stačila pamätná izba a nie nová budova s bohatým programom „pre všetky vekové katagórie", ako uvádza webová stránka.

Tvorba Jána Kulicha je totiž ukážkovým príkladom socialistického gýča, ktorý kvitol v období normalizácie, alebo ako sa tiež hovorilo, počas reálneho socializmu. Ideológovia ho museli nazvať „reálny", lebo mu už nikto súdny po okupácii Československa roku 1968 neveril. Komunisti a boli medzi nimi aj umelci, mu však zanietene slúžili. Nakoľko to bolo úprimné a nakoľko to bola túžba po kariére, ponechám bokom. Títo ľudia mali silnú moc. Ján Kulich tiež. Bola som svedkom toho, ako rozhodoval o bytí a nebytí svojich kolegov výtvarníkov - a zväčša tvrdo. O tom, či môžu ich diela zakúpiť štátne galérie do svojich zbierok a zaradiť do výstavných kolekcií. Či budú mať výtvarníci, ktorí nevyznávali socialistický realizmus, naďalej spoločenský status umelcov. To sú dôležité historické fakty.

Pri expozíciách Jána Kulicha však ide aj o niečo iné. Najmä o názorovú uzavretosť jeho tvorby v štýle impresionizmu konca 19. storočia. Ten moderné umenie dávno prekonalo. S jeho povrchným ľúbivým variantom ani nemalo nič spoločné. A práve on charakterizuje Kulichovu tvorbu. Ignoruje méty avantgárd a neoavantgárd, ktoré pozitívne formovali duchovnú sféru inak problematického 20. storočia. Ja Kulichovu tvorbu považujem za jednu z „kostier v skrini" zvyškov umenia a teda aj svetonázoru reálneho socializmu obdobia normalizácie.

Možno by ma dve verejne prístupné expozície tvorby Jána Kulicha až tak netrápili, keby bol rovnako silný záujem propagovať tvorbu umelcov, ktorí sú významní nielen z nášho, ale aj z medzinárodného hľadiska. Skutočných osobností. Predvlani nečakane zomrel náš najvýznamnejší žijúci sochár Jozef Jankovič, dva roky pred ním konceptuálny výtvarník európskeho významu, Stano Filko. Ani toto horúce leto nebolo k starším umelcom šetrné. Po vážnej chorobe zomrel Marián Mudroch, nečakane na to Igor Peter Meluzin, obaja protagonisti našej neoficiálnej výtvarnej scény. Všetko autori s jedinečnou poetikou, ktorých tvorbu pozná aj zahraničie. Neviem o žiadnej iniciatíve, že by im v rodisku, alebo niekde na blízkom hrade plánovali otvoriť stálu expozíciu. A iste by si ju zaslúžili viac ako Ján Kulich. Stano Filko o ňu usiloval. Osvieteného sponzora však nenašiel.

Čo k tomu dodať. Snáď už len gratuláciu k deväťdesiatym narodeninám tvorivého Milana Dobeša, umelca svetového formátu, ktoré v lete oslávil. Jeho múzeum sa pred dvomi rokmi potichu presťahovalo z centra Bratislavy do Vítkovických železiarní, kde má jedinečnú expozíciu. Vnímam to ako skutočnosť, že sponzori na Slovensku a sponzori za hranicami žijú iný kultúrny čas. Majú iný vkus, iné ambície a inak sa pozerajú na minulosť i na umelecké hodnoty, ako tí naši.

foto: TASR

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame