Básnik a literárny publicista Peter Prokopec recenzuje debut Mila Janáča Milo nemilo, ktorý sa dostal do desiatky literárnej ceny Anasoft litera 2019. Uvažuje nad tým, či je to poloprázdna alebo poloplná kniha:
Milo nemilo (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Poloprázdna alebo poloplná kniha
Cena Anasoft litera si za roky svojej existencie získala na Slovensku renomé najprestížnejšej literárnej ceny. Titulom, ktoré obdržia nomináciu, je automaticky venovaná o niečo zvýšená pozornosť kritiky aj čiateľskej verejnosti. Tento jav má za následok aj to, že knihy získavajú potenciál vyvolávať diskusie, nakoľko literatúra ponúka veľa priestoru pre subjektívne hodnotenie, ktoré sa nemusí vždy stretnúť s názorom poroty aktuálneho ročníka alebo literárnych kritikov a kritičiek.
Na diskusiu je určite zrelým dielo debutanta Mila Janáča Milo nemilo, ktoré sa zaradilo do desiatky Anasoft litera 2019. Vyvoláva totiž otázku, odkedy sa dá kniha označiť za dobrú.
Ústrednou postavou a rozprávačom je autor, ktorý sám seba profiluje nasledovne: „Ja, povaľač, ktorý sa do konca dní chcel spoliehať už iba na mechanizmy sociálnej solidarity, ja, vysedávač, ktorého ctižiadosťou je len jesť, piť a viesť pohodlný život, stojím zrazu pred vážnym rozhodnutím. Mám sa zaradiť medzi zberbu, ktorá si na živobytie zarába každodennou drinou, alebo si uchovať starostlivo vypestované postavenie darmožráča a budúcemu šefovi povedať nie?" Nakoniec si budúci šéf vypočuje súhlas, a tým sa úvadza do chodu príbeh nie práve úspešného výčapníka v nie práve úspešnom lokáli.
Z naznačeného možno usúdiť, že hlavnému protagonistovi chýba ambicióznosť a dokáže sa uspokojiť s ľahkovážnym prežívaním. Absencia ambície sa však prejavuje aj u spisovateľa a predstavuje negatívum knihy.
Text je po formálnej stránke zvládnuty úspešne. Janáč ponúka čitateľom a čitateľkám svojský humor: „Pritom mám z verejnej sféry svoje skúsenosti, raz ma dokonca zvolili za richtára. Bolo to v blázninci, k úspechu mi pomohli hlavne hlasy samovrahov," alebo: „V nákupnom ošiali poberiem sa k Číňanovi. Zaleziem do kabínky a postupne vyskúšam zo desať nohavíc. Žiadne mi však nepadnú. Celý spotený hľadím na obsluhu. Sklamane rozhodí rukami. ,Ty smutná postva.'" Efektívny dokáže byť aj vo vážnych polohách: „Doma skočím rovno do vane, dám si polhodinovú plafón párty. Sú ľudia, čo vo vani vymýšľajú fyzikálne zákony, nepatrím k nim. Vaňa je určená na relax - to je môj názor. Tentoraz si doprajem naozaj výdatný oddych, zobudím sa, keď sa skončí film môjho života. Počas záverečných titulkov hľadím vypúlenými očami k hladine. Hladina je vysoko, voda je studená," či: „V pondelok ma pred bránou čaká Meky. Desný úsmev je mu na tvári, divo mu hľadia oči. Boli za ním z úradu. Z nikdy nedostavaného kultúrneho domu musí preč, bude tam supermarket, oznámili. Na vypratanie dostal tri dni. (…) O dva dni nájdu Mekyho tuhého. Privolaný lekár cudzie zavinenie vylúči. V putikách vykonáme tradičný obrad: zapálime sviečky a na bar postavíme poldeci na cestu. Celé mesto bude vravieť chudák chlap. Potom sa začne stavať."
Jazyk je príťažlivý, hoci sa dajú nájsť aj chybičky krásy v podobe nasilu umelecky pôsobiaceho slovosledu: „Nebolo nič, čo by vo mne netrpelo: zohnutý bol som a zronený až veľmi, zdrvený takisto náramne."
Problémom je, že po dočítaní knihy nedôjde k žiadnemu vnútornému posunu a človek si uvedomí, že išlo len o kratochvíľu, i keď kvalitne napísanú. Janáč by si ale so svojimi schopnosťami mohol trúfnuť tiež na čosi vážnejšie a zmysluplnejšie. To však nie je možné brať ako regulérnu výčitku. Je vždy na autorovi, aký cieľ si pri písaní zvolí. Ak sa vrátime k prvotnej otázke, odkedy možno knihu označiť za dobrú, odpoveď sa bude rôzniť. Niektorým postačí, keď si prečítajú zábavnú historku, ktorú im predostrie zručný autor, ostatní budú mať pocit, že inak schopnej knihe chýba hlbší myšlienkový obsah.
Peter Prokopec
Foto/Zdroj: z obálky knihy Milo nemilo
