Ak by mal náš filmový recenzent Dominik Reisel popísať najnovšiu snímku Quentina Tarantina Vtedy v Hollywoode dvomi slovami, bol by to „kultúrny exorcizmus". Prečo? Jeho recenziu už číta Jarmila Vitovičová:
Vtedy v Hollywoode (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V noci medzi ôsmym a deviatym augustom 1969 sa štyria následovníci kultu Charlesa Mansona vlámali do hollywoodskej vily Romana Polanského a brutálne zavraždili osem mesiacov tehotnú herečku Sharon Tateovú a všetkých jej hostí. A to len kvôli tomu, že predchádzajúci prenajímateľ ich domu nepodpísal s Mansonom nahrávaciu zmluvu. Šesť mŕtvol za cenu jedného dotknutého ega. V tú noc ale neboli to jediné, čo Charles Manson zabil. Zabil spolu s nimi nevinnosť kontrakultúrneho hnutia šesťdesiatych rokov a posadol americkú kultúru doslova ako démon. Ticho všadeprítomný satan.
My na Slovensku nedokážeme porozumieť celkovému rozsahu Mansonovho vplyvu na americkú spoločnosť a film Vtedy v Hollywoode sa nesnaží tento vplyv divákom predstaviť. Tarantino počíta s tým, že mu už rozumejú. Rovnako, ako necíti potrebu predstaviť vplyv Hitlera na svet v Nehanebných bastardoch. Tento film je však preto ťažko prenosný k zahraničnému divákovi, pretože si vyžaduje od neho pochopenie dopadu Charlesa Mansona na spoločnosť, a obvzlášť tú stratu pocitu kultúrnej nevinnosti, ktorú spôsobil. Možno to je aj dôvod, prečo si Quentin Tarantino neodniesol nijakú cenu na festivale v Cannes, napriek tomu, že ide o jeden z najlepších filmov v jeho kariére.
Pretože tento film nie je o Charlesovi Mansonovi, a nie je ani o Sharon Tateovej, ktorá je vo filme zosobnením práve toho pocitu spoločenskej nevinnosti. Mansonov kult, takzvaná „Rodina", zaberá vo filme iba vedľajšiu líniu, a bola by obrovská chyba sledovať dej čakajúc kedy začne tento slávny masaker. Má na príbeh podobný vplyv ako na americkú kultúru samotnú. Síce radikálny, ale nepriamy.
Vtedy v Hollywoode je v skutočnosti charakterová štúdia fiktívneho herca Ricka Daltona a jeho kaskadéra, šoféra a kamaráta, Cliffa Bootha. Rick Dalton je akási verzia o kúsoček menej úspešného Steva Mcqueena ponorená do sebaľútosti vyvierajúcej z krízy vlastného obrazu o sebe. Nie je spokojný s tým, kde sa momentálne nachádza, a v akom stave je jeho kariéra. A to aj napriek tomu, že je celosvetovo uznávaná hollywoodska hviezda. Jeho kaskadér Cliff funguje ako jeho priamy protipól, ako človek, ktorého kariéra je v porovnaní s Rickom takmer neexistujúca, no napriek tomu je spokojný práve tam, kde je. Je sebavedomo, a možno až trochu desivo, pevný vo svojej vnútornej vyrovnanosti. Práve dynamika medzi týmito dvomi odlišnými vnútornými svetmi je tou najzaujímavejšou súčiastkou komplexu, ktorým je Vtedy v Hollywoode. Pretože napriek nesmiernemu bohatstvu a úspechu Ricka Daltona dokážeme ľahko porozumieť jeho trápeniu. Vieme sa hlboko vctítiť do tohto pocitu uväznenia osudom. A jeho debaty s Cliffom o podstate tohto trápenia, ktoré nikdy nie sú povýšenecké či vyčítavé, a ktoré neodsudzujú sebaľútosť automaticky ako znak charakterovej slabosti, robia ich vzťah zvláštne terapeuticky katarzným. Čo je niečo, čo sa v Tarantinových filmoch neobjavilo od záverečnej kapitoly Pulp Fiction. Po dlhej dobe Tarantino nehľadá odpovede na to, ako sa pomstiť, ale na to, ako žiť.
Je zaujímavé vnímať tento film z kontextu Tarantinovej filmografie. Jeho dva predošlé filmy boli westerny a Rick Dalton je vyhasnutý westernový herec. Čo znamená, že veľká časť scén je buď to rekonštrukcia predošlej Daltonovej westernovej tvorby, alebo sa skladá zo scén filmov, ktoré práve natáča. Tarantino tu môže tak aplikovať všetky jeho westernové znalosti a skúsenosti, a keďže ide o „filmy vo filme", nemusia zapadať do jednotného vizuálneho pôdorysu filmu. Sú oslobodené od nutnosti všeobecnej štylistickej konzistencie. Čo znamená, že môže referencovať gýčovú televíznu tvorbu a hrať sa s jej až smiešne štylistickou patetickosťou. Tarantino je takmer ako malé dieťa zablúdené v hračkárstve, ktoré si môže po prvý raz slobodne hrať s možnosťami formy a jej žánrovými konvenciami.
Neprezradím, ako osud Ricka Daltona zapadá do osudu Charlesa Mansona a jeho vzťahu so spoločenskou atmosférou šesťdesiatych rokov. Ale ak je Charles Manson ešte dnes stále satanom kultúry, Tarantino sa ho snaží demystifikovať. Snaží sa ho vymietať. Ak by som mal popísať Vtedy v Hollywoode dvomi slovami, bol by to „kultúrny exorcizmus".
Dominik Reisel
Foto/Zdroj: z filmu Vtedy v Hollywoode
