Dominik Reisel recenzuje snímku juhokórejského režiséra Bong Joo-hoa s názvom Parazit, ktorá nedávno získala Zlatú palmu na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Číta Andrea Makýšová Volárová:
Parazit (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Trvalo to vyše desať minút kým musel režisér zobrať do ruky mikrofón a upokojiť neutíchajúci dav po doznení posledného titulku svojej premiéry. Ja som vtedy stál spolu s celou sálou a zapájal som sa do búrlivého potlesku. Standing ovation je síce prirodzenou súčasťou zážitku a zábavy premietaní festivalu v Cannes, obvzlášť na premiérach, ale tento raz bol pocit v kinosále iný. Bol o niečo viac skutočný. Akoby sme všetci vedeli, že sme boli práve súčasťou niečoho výnimočnejšieho. Keď som sa neskôr dozvedel, že film Parazit juhokórejského režiséra Bong Joon Ho získal najvyššie ocenenie v Cannes; Zlatú Palmu, vôbec ma to neprekvapilo. Tak ako každý, kto bol vtedy v sále, o jeho prvenstve som nepochyboval.
Bong Joon Ho, rovnako ako pár hodín pred ním Quentin Tarantino, poprosil kritikov zúčastnených na premiére, aby sa vyhli rozprávaniu o príbehu filmu a nepokazili budúcim divákom zážitok z príbehu postavenom na prekvapeniach a neočakávaných twistoch, a teda sa jeho želanie pokúsim čo najviac rešpektovať. Je to film o jednom modernom dome a dvoch rodinách, jedna, bohatá, ktorá v ňom býva, a druhá, chudobná, ktorá v ňom nebýva, ale chce. Nebudem prezrádzať podstatu ich unikátnej interakcie či dynamiku ich vzájomných vzťahov, jedna z najzábavnejších a najzaujímavejších častí tohto filmu je práve postupné objavovanie tejto dynamiky, ale prezradím len to, že z hľadiska svojej filmovej tvorby, Bong Joon Ho operuje na najvyššej a najkomplexnejšej úrovni za dlhú dobu. Minimálne od natočenia jeho majstrovkého diela, ktorým je film Spomienky na vraždu.
Síce nemôžem rozprávať o filme samotnom, ale môžem rozprávať o jeho autorovi. Súčasná juhokórejská kinematografia je dnes jedna zo svetovo najpopulárnejších a najkvalitnejších národných kinematografií, a to preto, pretože si vyvinula svoj vlastný spôsob narábania so žánrovým očakávaním a žánrovou komunikáciou v kontexte tónu filmu. Čoho je Bong Joon Ho jedným z najčistejších príkladov. Joel Coen, jeden z dvojice bratov Coenovcov, sa vyjadril, že pre neho najesenciálnejší princíp pri réžii filmu je menežment celkového tónu, jeho emocionálneho vyznenia. Charakteru samotnej atmosféry. Čo dokonale cítime v tvorbe Bong Joon Hoa, a vo filme Parazit obvzlášť. Spôsob rozmýšľania, v ktorom sa autor ponorí hlboko do žánrových konvencií, aby nimi vytvorený komfort diváka dokázal v zápätí zničiť. Bez akéhokoľvek varovania. Prechádzajúc prudko z emócie do emócie s drastickou agogikou.
V čom je Bong Joon Ho verný svojej vlastnej poetike je aj jeho typický metaforický prístup.
Častokrát sa jeho filmy dokázali prečítať ako metaforické komentáre s rôznorodou mierou rafinovanosti. Akoby neustále chcel újsť z reality tohto sveta, aby si mohol postaviť ten svoj, vlastný. Vo filmoch ako Okja či Snowpiercer náš svet aj opúšťa, ale paradoxne v tejto polohe práve stráca na efektívnosti. Aj keď jeho túžba odísť do inej dimenzie so svojimi vlastnými pravidlami a vlastnými zákonmi je cítiť z každého jeho filmu, najsilnejšie pôsobí práve vtedy, ak sa rozhodne napriek tomu zostať v tej našej. Ako keby toto obmedzenie, toto zviazanie vlastných rúk, mu naopak umožnilo pracovať precíznejšie a vlastný materiál ešte viac povýšiť. Parazit je práve prípad otvorene metaforického filmu, ktorý však ostáva napriek všetkej jeho snahe stále zasadený v pravidlách našej reality. A jeho prvoradou snahou nie je vyvolať intelektuálnu katarziu, ale emocionálnu. Čiže katarzia, ktorá nie je postavená na ponorení sa tejto metafory a rozmýšľaním nad ňou. Jeho prekvapivý príbeh funguje dostatočne sám o sebe, aby nás zasiahol. A vnútorný život jeho postáv je dôležitejší ako jeho kritika konfliktu triedneho boja. Bong Joon Ho si dokonca aj sám zo seba v tomto uťahuje. Niekoľkokrát, keď jedna z postáv má predstierať umeleckú analýzu diela, povie iba „Je to úžasne metaforické”. Tento film teda nie je silene intelektuálny a nie je cvičením v dekonštrukcii, napriek tomu, že ponúka široký priestor práve na tento typ zmýšľania.
Juhokórejská kinematografia nikdy predtým nezískala Zlatú palmu a nikdy nebola nominovaná na oskara. Čo je absurdné, ak sa pozrieme na medzinárodný úspech jej filmov, obvzlášť za posledné roky. No Bong Joon Ho práve dosiahol neuveriteľný úspech, nielen pre seba a svoju krajinu, ale aj pre filmové umenie ako také. A jeho film Parazit naozaj stojí za pozretie.
Dominik Reisel
Foto/Zdroj: The Jokers
