Každý, kto niečo zbiera, sa časom dostane do situácie, že mu je priestor pre jeho zbierku malý. A každý, kto sa nevie, alebo nechce lúčiť s ničím, čo sa spája so spomienkami, zistí, že sa mu priestor na hmatateľné stopy života, zmenšuje. A zmenšuje. Aj o tom píše a hovorí autorka dnešnej glosy, Daniela Kapitáňová
Oceán vecí
Keď chcel Sherlock Holmes zistiť, kde je skrytá fotografia, ktorá by mohla spôsobiť škandál, založil požiar. Presnejšie, spôsobil, aby sa majiteľka inkriminovaného dokumentu zľakla predstavy ohňa a hnala sa zachrániť to, čo pokladala doma za najcennejšie, v tomto prípade onú fotografiu. Pretože, ako Holmes svojmu Watsonovi vysvetlil, pri predstave blížiaceho sa nebezpečenstva inštinktívne chránime to, na čom nám najviac záleží.
Aj keď som Doylov Škandál v Čechách čítala naozaj veľakrát, nikdy som si priamo nepoložila otázku: čo by som v takomto prípade robila ja? Za predpokladu, že ľudia a zvieratá sú už v bezpečí a mám poslednú šancu si niečo zobrať, čo by to bolo? Neviem, prečo mi to doteraz nenapadlo, ale viem, prečo teraz áno.
Dôvodom bolo sťahovanie v rodine a naša snaha dôstojne sa zbaviť nepotrebných vecí. Zdôrazňujem: dôstojne. Veď kto z nás má silu len tak vyhodiť detské kresbičky a suveníry zo školských výletov, písanky a desiatky hračiek, ktoré zostali doma, aj keď už deti odišli? Ale kam ich dať, keď jednoducho nebude kam? Vyhodiť? Nevyhodiť?
Ďalšia náročná kategória: dedičstvá. Kávové a čajové súpravy, z ktorých sa nepilo, polievkové misy, z ktorých sa nejedlo a krištáľové dózy, do ktorých sa neukladalo. Stávali v domácnostiach našich starých rodičov a rodičov, zostali nám a buď doteraz čupeli v zadných poličkách, alebo boli ešte stále zabalené v škatuliach tak ako sme ich kedysi doniesli. Vysvedčenia ľudí, ktorí už dávno nežijú a ich pohľadnice z dovoleniek. Vyhodiť? Nevyhodiť?
A čo s tými knihami, ktoré sme my sami celý život až rituálne zbierali, ale vieme, že ich už nikdy neotvoríme? Veľké úlovky z mladosti, vtedy pôsobiace takmer prevratne, ale dnes... dnes sú len zhmotnenou nostalgiou. Vyhodiť? Nevyhodiť?
A najboľavejšia kategória: dary. Nielen tie legendárne svadobné, ale najmä tie venované s najlepším úmyslom, škatuľky všetkých veľkostí, anjeličkovia všetkých tvarov, popolníky, hrnčeky, šatky, bižutéria, tašky, tričká, obrazy, CD-čka. Všetko od ľudí, ktorých máte radi. Napriek tomu...
Napriek tomu sú to iba veci. More vecí, oceán vecí.
V číročírom zúfalstve som navrhla ten Doylov test: Keby horelo, koľké z nich by sme zachraňovali s nasadením života?
Odpovede zúžili okruh na pár kusov.
Neviem, nakoľko je takáto rada prenosná, ale ak budete v podobnej situácii, skúste. Prípadne si na ňu spomeňte, keď budete najbližšie nakupovať, nakupovať a nakupovať.
Mimochodom, u mňa by to vyhral veľký starý plyšový čierny maco, ktorý nás stráži už skoro 35rokov.
A u vás?
