Politika sa skloňuje v posledných dňoch častejšie a bude sa skloňovať aj v nasledujúcich minútach. Dominik Reisel pre Rádio Devín napísal recenziu nového biografického filmu Paola Sorrentina o vláde talianskeho Silvia Berlusconiho. Číta Tomáš Bartoněk:
Silvio a Oni (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Otváram si správy a čítam, čo sa deje vo svete. Vidím nahnevaný rozpad americkej spoločnosti kvôli zahmleným výsledkom Mullerovho vyšetrovania vplyvu Vladimíra Putina na volebnú kampaň Donalda Trumpa. Čítam o tvrdohlavo zaseknutom procese stále nijako nevyriešeného Brexitu v jeho úplne posledných dňoch. Sledujem chaos, ktorým sú naše prezidentské voľby. A počas toho si niečo uvedomím: ja už vlastne ani neviem, čo slovo „politika" znamená.Riskujúc to, že budem nasledovať to najvulgárnejšie esejistické klišé, ktorým je začínať text citovaním slovníka, rozhodol som sa otvoriť wikipédiu a nájsť túto definíciu. Poďľa nej je politika „proces a metóda záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa. V užšom slova zmysle sa pojem politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo udržanie štátnej alebo obecnej moci."
Nie je to to, čo som čakal, ale je to presne to, čo to je. Rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo udržanie moci. Netýka sa zákonov, netýka sa fungovania štátu, medzinárodných vzťahov či verejného blaha. A netýka sa už vôbec mňa alebo vás. Politika nie je o tom, čo sa dá s touto mocou urobiť. Je zameraná iba na jej dosiahnutie a na jej udržanie. A to je presne to, o čom je Silvio a Oni, nový biografický film Paola Sorrentina o vláde talianskeho politika Silvia Berlusconiho.
Štruktúra je jednou z najzaujímavejších častí tohto filmu. Pre mňa sa skladá totižto zo štyroch štylisticky veľmi špecifických častí, ktorých vizuál je definovaný ponorením sa do konkrétnej drogy. Sú to kokaín, extáza, láska a moc. Každá z nich je absolútne opojná, každá z nich naháňa svoje najprehnanejšie a najnezdravšie extrémy. Audiovizuálny prístup, spôsob strihania, farebná paleta, mizanscéna, temporytmus, každá zložka filmového jazyka je prispôsobená vyvolaniu čo najpresnejšieho pocitu momentálneho ošiaľu a opojenia, ktoré ju ohraničuje. Ukazujúc prečo je každá z nich taká vábna a zároveň prečo je každá z nich taká nebezpečná.
Z hľadiska samotného protagonistu, štruktúra deja je tiež vynikajúco uchopená. V prvej polovici filmu totižto o „ňom", o Berlusconim, iba počujeme. Najprv existuje ako legenda, predtým, ako môže existovať ako človek. Sledujeme Santiaga, mladého kriminálneho podnikateľa, ako vynakladá úsilie sa k „nemu" priblížiť. Aby sa mohol stať europoslancom, alebo ministrom, alebo získať nejaké štátne zákazky. Jeho plán preniknutia do politickej sféry? Zohnať niekoľko tuctov krásnych žien, niekoľko kíl drog a upútať tak jeho pozornosť. Alebo presnejšie jeho chtivosť. A vo svete, kde peniaze stratili význam a moc stratila hranice, posledná mena, ktorej ešte zostala hodnota, je ženské telo.
Tento prológ odhaľuje precízne zvrátenosť tohto sveta. Odhaľuje celú tú nechutnosť korupcie. Ukazuje na jej najväčší problém: nie je to plytvanie zdrojov, je to fakt, že nikoho nezaujímajú správne rozhodnutia. Nerozhodujú zásluhy. K moci sa nedostávajú tí, čo si to zaslúžia a rozhodnutia nerobia tí, ktorí sú na to kvalifikovaní. Korupcia znamená konať proti najlepšiemu vedomiu a svedomiu. Smrť rácia a smrť demokracie, kde sa vytratil akýkoľvek zvuk hlasu ľudu. Silvio a Oni je viac portrétom obžerstva a korupcie ako portrétom samotného Berlusconiho. Nemá chuť byť klasickým biografickým filmom. Je to zaujímavý protipól predošlého Sorrentinovho filmu s Tonim Servillom v hlavnej úlohe: Veľká nádhera. Vo Veľkej nádhere sa jeho hrdina snaží v starobe oslobodiť od prázdnej vášne, opojenia a otupovania. V Silvio a Oni sa zasa snaží v tejto vášni a otupení zostať čo najhlbšie a nikdy ho neopustiť. Je to druhá strana mince konfrontácie s hedonistickou povrchnosťou a dokopy dáva zaujímavý komplexný pohľad na tento unikátny svet. Preto je aj tento film zaujímavý z hľadiska kontextu Sorrentinovej filmografie a Sorrentinovej štylistiky. Vyvinul si totižto nesmierne svojský štýl, stal sa majstrom samého seba a dostal sa do vlastnej najvyššej polohy: kedy skúma odlišné témy a odlišné svety do ktorých môže tento vlastný jedinečný štýl aplikovať. A Silvio a Oni je toho určite silným príkladom.
Dominik Reisel
Foto/Zdroj: Z filmu Oni a Silvio
