Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

Reflexia a kritika

Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

01. 04. 2019 14:06

„Nadišiel čas byť úprimný. Rozhodol som sa, že sa pokúsim vysvetliť, prečo píšem. Ako píšem. Komu píšem.." týmito slovami začal Silvester Lavrík sériu esejí, v ktorých hľadá a pomenúva zmysel vlastného písania, pričom mu ale nechýba nadhľad nad vlastným snažením. Presvedčí vás v druhej časti esejí s názvom Prečo píšem.

Prečo píšem II

Jedna z otázok, ktorú často dostávam, znie - prečo ste začali písať tak neskoro. Mal som vtedy tridsať. Je to neskoro? Neviem. Občas si dokonca myslím, že som mohol ešte počkať, veď nie som básnik, čo píše z nadmiery citu. Skepsa a obava z nerozumu sú moje šepkárky. Ak potrebujem zjemniť hranu zraňujúcemu postrehu, ako stolár rašpľu používam iróniu a sarkazmus. Viem už s nimi narábať tak, aby som zbytočne nedriapal to, čo sa zle hojí, neuhládzal také, čo sa leskne ako lakte vyglančené vysedávaním za písacím stolom? Neviem, skúšam to, znova a znova, raz s lepším, inokedy s horším výsledkom. Pre poriadok, svoju prvú prozaickú knihu som sa odvážil vydavateľovi ponúknuť ako čerstvý tridsiatnik.

Vydavateľ Koloman Kertész Bagala dlho neváhal a vydal ju. Dnes si myslím, že sme obaja naozaj mohli ešte trocha počkať. Pohrať sa s redigovaním jednotlivých poviedok, ich radením, obálkou, výberom papiera... Nejde o to, že knihe by to mohlo dajako výrazne pomôcť. To vôbec nie je isté, hoci každé škrtanie, krátenie a vyhadzovanie nápadov, ktoré sú v momente svojho vzniku podozrivé hlavne tým, že ich autor považuje za vynikajúce, pomáha. Hlavne čitateľovi. Lenže vtedy sme sa nevedeli dočkať toho slastného momentu, v ktorom sa z rukopisu stane kniha. Chceli sme ju vidieť v kníhkupectve, s predstieranou skromnosťou striehnuť na prvého zákazníka... A tak sme si sami a dobrovoľne tú najkrajšiu časť práce na knižke skrátili. Koľký nerozum, volám dnes. Čiže moja odpoveď na otázku, prečo som začal písať tak neskoro, hoci si úprimne myslím, že to neskoro nebolo, znie - lebo som sa bál. Čoho? Toho, čoho sa bojím aj dnes. Čo si počnem so svojím rozprávačským apetítom, keď to nikto, ale vôbec nikto nebude chcieť čítať?

Čitatelia, dokonca aj tí s formálnou autoritou znalca, boli však takí neopatrní a láskaví odrazu, že ma povzbudili. Nevravím, že sa neozvali aj kritické hlasy. Stále je ich dosť, načo tajiť, rozčuľujú. Ale každé čudo trvá len tri dni a potom svitne deň nový a to, čo človeku ostane v pamäti, môže aj pomôcť. Bodaj by bolo viac takých, ktorí dokážu o napísanom písať tak, aby to prežilo dátum svojho zrodu, aby to vypovedalo aj o knihe, ktorej je kritikovo písanie venované, nielen o ňom samom. Dôležité však bolo to, že neostalo ticho. A keď sa to spojilo s opojným pocitom, ktorý človeka ovládne vo chvíli, keď sa mu podarí zárodky myšlienok upratať do slov, slová do viet... Keď z úlomkov asociácií, spomienok, predstáv poskladá homunkula, ktorý potom v príbehu ožije... Áno, je to číry a opojný zážitok. Tak dajako sa musel cítiť Stvoriteľ vo chvíli, keď vymyslel napríklad - dážďovku. Alebo spisovateľa. A keď sa potom ešte samo, bez dopomoci zavlní a zavŕta do kopy hnoja, ojoj!

Keď sme pri slove spisovateľ, spomínam si, ako som sa zapýril, keď ma po prvý raz takto verejne oslovili. Najskôr som si myslel, že som zle počul. Že to hovoria o niekom inom. O Ballovi, Rankovovi, Keratovi, Horváthovi, alebo prepytujem Kopcsayovi, nech spomeniem aspoň tých, s ktorými som sa najčastejšie stretával, s niektorými nedobrovoľne, lebo veď kam sa podeješ, keď na Slovensku je spisovateľov temer toľko, čo čitateľov? Ale postupne som si na to zvykol. Prijal som ten verejne deklarovaný záväzok. No lebo veď ako som mohol chcieť, aby ma moji čitatelia považovali za spisovateľa, keby som ja sám tú špecifickú identitu neprijal? Stalo sa, a odvtedy si uvedomujem niekoľko dôležitých vecí. Okrem iného tú, že keď už som ten spisovateľ, treba písať. Alebo aj nepísať. Nie podľa toho, či sa mi chce, alebo nie. Ale podľa toho, či mám o čom, alebo nie. A keď už písať, tak aj škrtať. Vlastne hlavne škrtať. Krátiť. Lebo čitateľa neslobodno podceňovať. Čo spisovateľ nevyhodí z textu sám, to zaňho prečiarkne čitateľ. A keď necháme priveľa práce naňho, ľahko sa môže stať, že to vzdá a škrtne autora celého.

Silvester, čo nenapíšete, to nikto za vás neurobí, povedala mi pani Mila Haugová pred rokmi na spoločenskom večierku po odovzdávaní jednej z literárnych cien. Veľa sme predtým hovorili o tom, čo kto chystá, na čom pracuje, kedy a o čom bude najbližšia kniha. V ten večer cenu dostal Pavol Vilikovský. Ako obyčajne.

Samozrejme, že ma zožierala závisť. Vtedy rovnako ako dnes. Nejde o to, žeby som mu ju nedoprial. Ale oveľa viac by som ju doprial sebe. Keby som bol taký dobrý spisovateľ, aký dobrý čitateľ tohto výnimočného autora som, možno by som mal dnes v mnohých otázkach okolo písania jasnejšie. Lenže na keby sa v našej brandži nehráme. A tak sa snažím zužitkovať aspoň dobrú radu veľkej dámy súčasnej slovenskej literatúry a píšem ako viem. Lebo mala veru pravdu - čo nenapíšem, to moju chuť písať nezmenší. Zatiaľ to ešte stále nie je, ako keď je človek na jahodách  a každú druhú môže šupnúť rovno do úst, ale radosti z napísaného potroške pribúda. Osobitne ma teší, že stále sa to má kam zlepšovať a mňa to dobrodružstvo vypačovania zmyslu zo zhlukov slov baví stále viac.

Foto: voľná fotobanka pixabay

Živé vysielanie
??:??