Moji traja mušketieri

Moji traja mušketieri

Ako už viete z nášho rádia, zo spravodajstva, z denníkov i sociálnych sietí, v sobotu 9. marca umrel významný spisovateľ, prekladateľ, básnik, filmár, patafyzik, Albert Marenčin. Jeho smrť inšpirovala Evu Reiselovú k napísaniu poznámky, ktorú nazvala: Moji traja mušketieri.

Moji traja mušketieri


Osud mi do života v správnom čase privial troch mušketierov: Rudolfa Filu, Jozefa Jankoviča a Alberta Marenčina. S Rudolfom Filom a Jozefom Jankovičom som sa zoznámila ako manželka muža, s ktorým sa priatelili. Bolo to niekedy v roku 1990. Keď sme boli v ateliéri Rudolfa Filu na piatom poschodí vtedajšieho hotela Dukla, rozprávali sme sa o knihách a o živote. Jeho obrazy, opreté o stenu, mi veľa nehovorili. No keď s mojím mužom zaviedli reč na výtvarné umenie, potíšku som počúvala a učila sa. Rudolf Fila mi nikdy - ani náznakom nedal najavo, že som tá, čo sa nevyzná. A pritom bol známy svojou prísnosťou voči diletantom, iróniou voči pseudoumelcom i pseudokritikom. Pamätám si ho, ako nesmierne sčítaného muža s úžasnou knižnicou. Raz som sa ho spýtala, či prežíva vzrušenie pred vernisážou povedal, že nie. Už nie.

Druhým mušketierom bol Jozef Jankovič. Jeden z najvýznamnejších slovenských sochárov, ak nie najvýznamnejší, ale akoby z vnútornej emigrácie nevystúpil ani po 89. S ním som sa vídala najmä na vernisážach. Ale nezabudnem na jeden spoločný večer u nás doma. Bývali sme v jednoizbovom byte s provizórnym nábytkom,každým hrnčekom iným a vierou, že raz to bude inak. Môj muž mal narodeniny a prišli mu zaželať všetko najlepšie aj Rudolf Fila, aj Jozef Jankovič, aj Albert Marenčin. Vôbec im neprekážalo, že každý z nich pije drink z iného pohárika či šálky, že pagáčiky sú na plastových tanierikoch a kapustnica sa je na pokračovanie, lebo toľko lyžíc sme nemali. Čoho sme však mali viac ako dosť, boli banánové škatule s knihami. A tam, kde sa na iných oslavách spieva, tancuje a otvára jedno šampanské za druhým, u nás sa otvárali banánové krabice a muži zvučných mien sa ako malí chlapci tešili nad objavmi v nich. Najkrajšie narodeniny, aké si môj muž mohol priať.

Pán Rudolf Fila zomrel v roku 2015, pán Jozef Jankovič v roku 2017. Ostal tretí mušketier - Albert Marenčin. S ním som sa zoznámila, keď som pripravovala cyklus o samizdatovej literatúre na jar 1990. Strávila som u neho doma celé hodiny, lebo aj keď som mala nahrávku hotovú, jeho rozprávanie bolo také zaujímavé, že sa mi nechcelo odísť. A navyše - pani Marenčinová, očarujúca dáma ako z francúzskeho magazínu - bola výbornou hostiteľkou. Odvtedy som občas zašla k nim, ale tiež sme sa stretávali najmä na rôznych vernisážach či literárnych podujatiach. Naposledy som bola u Marenčinov, keď pán Albert oslavoval 95 rokov. Vybrali sme sa k nim s mužom v presvedčení, že ideme tak na dve hodinky maximálne, ale manželia Marenčinovci boli takí úžasní, že ani po štyroch hodinách sa nám nechcelo odísť. Až sa mi zdalo, že je v nich viac energie, ako v nás. A to človeka pomýli. Aspoň mňa. Myslela som si, že ešte dlho bude tak. Že vek je v ich prípade naozaj len číslo. Nie je. Smrť nie je surreálna, smrť je skutočná. Najskutočnejšia. Od 9. marca tohto roka budem na všetkých troch mušketierov umenia, už len spomínať. S láskou, úctou a obdivom. A že nespomínam štvrtého?

Že čo je s D´Artagnanom? Ten je doma a pri zapálenej sviečke za Alberta Marenčina hľadá dokonalé slovo pre báseň.

FOTO: Súkromný archív Mariána Reisela.

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame