Možno si spomínate, že vlani nebola udelená Nobelova cena za literatúru. Tajomník Švédskej akadémie Anders Olsson, v utorok 5. marca oznámil, že tento rok budú udelené dve Nobelove ceny za literatúru - za rok 2019 a 2018. O tom, že aj Slovensko má svojho dôstojného kandidáta, je presvedčený Ľubomír Feldek.
Naozaj, mama, mám sa skvele
Všetky krajiny okolo nás už majú laureáta Nobelovej ceny za literatúru, len my ho ešte nemáme. A nie preto, že by sme nemali vhodného kandidáta. Nobelova cena si vyžaduje nielen kvalitné dielo ale aj silný ľudský príbeh - a oboje má spisovateľ Rudolf Dobiáš. Len za to, že uňho našli karikatúru, na ktorej sa Stalin a Gottwald spoločne varia v pekelnom kotle, ho ako 19-ročného v roku 1953 odsúdili na 18 rokov väzenia. Po 7 rokoch Jáchymova ho v roku 1960 prepustili na amnestiu, no ako básnik debutoval až v roku 1977.
To, že nám trvalo 30 rokov, kým sme si uvedomili, že Rudolf Dóbiáš je náš najsilnejší kandidát na Nobelovu cenu za literatúru, sa ešte dá vysvetliť tým, že aj jemu chvíľu trvalo, kým jeho dielo zmohutnelo. Konečne však dozrel čas, aby sme to urobili - veď Nobelova cena sa neudeľuje posmrtne. Dobiášova stavovská organizácia - spisovateľský spolok Nezávislí - ho prvý raz na Nobelovu cenu navrhla v roku 2017, a teraz, v roku 2019, je navrhnutý znova. Viac ráz sa už stalo, že spisovateľ tú cenu dostal po viac ráz zopakovanom návrhu - verme, že aj Rudolf Dobiáš bude ten prípad.
Tým, čo by azda pochybovali o Dobiášových kvalitách, ponúkam porovnanie jednej jeho básne s jednou z najslávnejších básní Sergeja Jesenina. Najprv Jesenin.
LIST MATKE
Starenka, či ešte živá si mi?
Ja som živý. Pozdravujem ťa.
Nech ti tými tmami večernými
do komôrky hviezdy zasvietia!Píšu mi, že skrývaš trýzeň krutú,
no žiaľ za mnou visí vo vzduchu,
vyzerať ma chodíš na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
A večierkom v modrej tme ťa desí
obraz, čo vždy znova vracia sa -
že v krčmovej bitke ktosi kdesi
fínsky nôž mi vráža do srdca.Pokoj, mama! Zažeň nočné mory.
Taľafatky. Netreba sa báť.
Nie som ešte taký korheľ, ktorý
zhynie skôr, než navštívi si mať.
Ešte stále nežný som a všetko,
o čom snívam, je len jediné -
ako čím skôr zutekať z tých zmätkov
pod nízky krov v našej dedine.Vrátim sa, keď na jar za oblokmi
roztvorí zas náruč biely sad.
Len ty - ako pred ôsmimi rokmi -
na svite ma nesmieš prebúdzať.
Nechaj spať a nevolaj už nazad
nesplnené, dosnívané sny.
Priskoro som v žití začal strácať,
priskoro som býval ustatý.Modliť sa ma neuč. Neoddá sa.
To, čo bolo, sa už nevráti.
Ty si moja radosť, moja spása,
jediný môj maják hviezdnatý.Zabudni na svoju trýzeň krutú -
žiaľ za mnou, čo visí vo vzduchu -
a len občas vyjdi na zákrutu
v staromódnom vetchom kožuchu.
A teraz Dobiášov básnický list, Aj to je list matke, no volá sa Neodoslaný list: Ako povedal jeden z Dobiášových básnických aj jáchymovských kolegov Štefan Sandtner - tam sa nepísalo. Tam si mohol básnik svoju báseň iba zapamätať a napísať ju až po prepustení.
NEODOSLANÝ LIST
Sám s vlastným krížom v chladnej cele
a preďaleko od neba,
písal som domov: Mám sa skvele
a ničoho mi netreba.Keďže ma strážia stráže bdelé,
nemusím sa báť o seba.
Viem, že to Boží mlyn ma melie
a premieňa ma na chleba.Horúčka, čo mi blčí v tele,
je zase božská pahreba,
aj štyri steny čisto biele
tým čistým Boha velebia.Naozaj, mama. Mám sa skvele,
len mi je smutno bez teba.
Čo k tomu dodať? Iba ak to, že hoci tá Dobiášova jáchymovská báseň je zbožnejšia než v krčme napísaná rúhavá báseň Jeseninova, obe tie básne sú rovnako krásne. Ak Rudolf Dobiáš nedostane Nobelovu cenu ani tohto roku - nič to, budeme mu držať palce ďalší rok.
