Silvester Lavrík sa vo svete písmen pohybuje celé roky. Zaujímajú ho rôzne žánre literatúry: esej, poviedka, román, dráma... Venuje sa tvorbe pre deti a publicistike pre dospelých. Píše. Ale prečo, na to bude hľadať odpoveď vo svojich tohtoročných glosách. Vy si teraz môžete vypočuť prvú z nich.
Prečo píšem
Nadišiel čas byť úprimný. Rozhodol som sa, že sa pokúsim vysvetliť, prečo píšem. Ako píšem. Komu píšem... Viem, že vy by ste sa bez toho pokojne zaobišli. Ide však o to, že ja nie. Otázky o tom, prečo, ako, dokonca aj ako rýchlo píšem, dostávam často. Občas sa ma pýtajú aj na to, o čom píšem. Ak takú otázku položí dieťa, je to v poriadku. Ak mi ju však položí dospelý čitateľ, ktorý dokázateľne čítal niektorú z mojich kníh, nastáva pikantná situácia. Pre mňa, pravdaže. Poďme na to poporiadku. Ak so mnou vydržíte do konca, odmenou vám bude zistenie, že ste na tom oveľa lepšie, než ste si až doteraz mysleli. Lebo ako hovorí vo svojej prvej rade začínajúcim autorom americký prozaik Ray Bradbury - keď nemusíš, nepíš! Treba priznať, že aj ja som bol najskôr čitateľom. Už do školy som šiel ako čitateľ - samouk. CHLIEB PEČIVO prvé dve slová, ktoré som si z jednotlivých písmen poskladal. Viseli na priečelí predajne, do ktorej ma mama posielala kúpiť to, čo výveska ponúkala - chlieb, rožky, vianočku, briošky... Ten obchod bol predajňou znárodnenou rodine Semkovcov, až do tridsiatych rokov Schramekovcov. Jej majiteľkou a neskôr vedúcou bola teta Nela Semková. „Ic do Nely od Semka kupic hľeba," znel pokyn. A ja, bystroň prenáramný, som z toho usúdil, že nápis CHLIEB PEČIVO treba čítať: NELA SEMKOVÁ. Stratený v preklade, povedané jemne. Snaživý, ale zbytočne, povedané v súlade so skutočnosťou.Keď som na svoj omyl vďaka sesternici Milke prišiel, červenal som sa až do zotmenia. Milka to však nikomu neprezradila a až do siedmej triedy sedela so mnou v jednej lavici. Nebyť sesternice, moja naivita by obveseľovala rovesníkov v oveľa hojnejšej miere, no aj tak neubehol deň, aby som im nedal zámienku na to, aby sa na mne smiali. Ako napríklad vtedy, keď mi Martin Šaveľ, cestou z hodiny náboženstva, prezradil, že darčeky nenosí Ježiško. So slzami v očiach a s výkrikom „Klamár!" som sa naňho vrhol, aby som v kruhu veseliacich sa spolužiakov dostal riadnu nakladačku. Modriny sa zahojili rýchlo, ale pocit krivdy a historickej lúpeže som dodnes celkom nestrávil. Faktom však je, že spolu so sesternicou Emíliou sme svoj prvý šlabikár, dostávali sme jeden do lavice, prečítali od a po zet, od prvej po poslednú stranu ešte v ten deň, keď sme ho dostali.
Písanie bol v ranom období mojej povinnej školskej dochádzky samostatný predmet. Viem, nebolo to ešte celkom autorské písanie, ale neutíšiteľná kreativita si počas tých hodín nárokovala vedela vydobyť priestor. Pani učiteľka Ganóczyová by o tom vedela rozprávať! Striebristé nakrátko ostrihané vlásky s prísne začesanou ofinou prechádzajúcou prostriedkom čela, dobrotivá tvár farby orgovánového dreva ušľachtilými filigránskymi vráskami prekreslená do podoby patinovaného šperku, srdce z masla. A nebesky modré oči. Vonkoncom a dočista svätá osoba! Keď sa usmiala, stromy v okolitých záhradách nahodili puky aj uprostred zimy. Učiteľské vzdelanie získala v Katolíckom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. My sme boli jej poslední prváci, ona našou prvou učiteľkou.
Otília Ganóczyová ten predmet volala - krasopis. A neboli to z jej strany len plané reči! Jediná nezbedná nožička potiahnutá pod linku, trasľavou rukou vykrúžený oblúčik vyskakujúci zo svojho riadka, a bolo po bezoblačnom blankyte v jej očiach. A ako to už s obláčikmi v dusnom ovzduší býva, pribúdali rýchlo. Búrka nastala vždy najneskôr v druhej polovici hodiny. Ujsť nebolo kam. Veru, aj na hromy-blesky došlo. Nie, nekričala. Bila nás. Cap-cap, rukou pripomínajúcou suchý konárik v hodvábnom papieri po tých našich, bacuľatých, kľavých a nešikovných. Nie, nebolelo to, kdeže! Zato slzy v jej modrých očiach - pálili ešte aj pri zaspávaní. Ja som dostal hlavne vtedy, keď ma pristihla, že píšem ľavačkou. Ľavá ruka je diablova, pošepla mi zakaždým, keď ma po nej capla.A tak sa zo mňa stal vymodlený pravák. Viem, znie to ako nadávka, a veď to v mojom prípade ďaleko od nej nemalo. K pani učiteľke sa totiž pridala aj stará mama a mama... A spojenými silami, modlitbami adresovanými rovno Najvyššiemu, dosiahli to, že vo vitríne vedľa riaditeľne som na výstavke zošit z krasopisu mal aj ja. Aj tu, na Zemi sa bolo treba troška snažiť. A tak som celé hodiny presedel za dubovým kuchynským stolom, kôpka nových zošitov so širokými riadkami pri lakti, lebo len čo pominul usedavý plač nad nespravodlivosťou sveta, bolo treba zakaždým, keď som sa pomýlil, prepísať celý zošit. Plakali sme všetci, pani učiteľka, mama, stará mama aj ja, ale dokázali sme to. Až do svojich šestnástich som potom síce v rozrušení koktal, ale dnes viem písať oboma rukami. Prečo však píšem, nad tým musím rozmýšľať ďalej. S tým mi už ani pani učiteľka Ganóczyová, ani nik iný nepomôže.
