Prezentácie kníh, rozprávanie o nich a k tomu príjemná hudba - aj tak možno tráviť podvečery v nejednom kníhkupectve alebo klube. Aj sa na ne tešiť, lebo sú prísľubom pekne, užitočne a kultivovane stráveného času. Že to nemusí platiť vždy, sa presvedčila Daniela Kapitáňová.
Daniela Kapitáňová: Miesto, kam cudzí nevstúpi
Mohol byť z toho taký veselý príbeh! Glosa, ktorá tepe nešváry kultúrnych podujatí. Ibaže nie je. Žiaľ.
Bola som totiž na krste knihy jedného z našich najlepších prozaikov, kde vystupovala jedna z našich najlepších folkových speváčok. Kníhkupectvo plné ľudí, žičlivá atmosféra, pozorní diváci.
A práve, keď folková speváčka spievala, že by rada niekam ísť, prostrednou uličkou v hľadisku sa prihnala dáma a just zamierila do prvého radu, na jediné voľné miesto. Možno bolo obsadené práve pre ňu, neviem. Podotýkam, že prvý rad bol vzdialený od pódia necelý meter. Tak na vzdialenosť podania ruky. Príduvšia pani najskôr hľadala, kam by uložila kabát, ktorý zatiaľ na stoličke ležal, potom sa otočila chrbtom k speváčke, vyzliekla si kožuch a hľadala, kam by uložila ten. Len čo si sadla, nahla sa k susedke a nie najtichšie (asi potrebovala prehlušiť mikrofón), sa s ňou bavila. Bavila od slova zabávať sa, nie rozprávať sa. Vzápätí si vzala od susedky knihu a natiahla si ju pred seba, zrejme, aby zaostrila zrak. To, čo uvidela, muselo byť ohromne veselé, lebo to okamžite, znovu v dobrom rozmare, so susedkou skonzultovala. Spevom sa rozhodne vyrušovať nenechala. Dokonca som mala podozrenie, že všetko to mrvenie bolo v skutočnosti hľadanie diaľkového ovládača, aby pesničkárku vypla.
Ku cti spomínanej speváčky treba dodať, že ani pohľadom nezavadila o dámu v kožuchu a svoju cestu dohľadala. S úsmevom.
Určite sa jej to nestalo prvýkrát v živote, pravdu povediac, ani mne. Lenže doteraz boli tie rušivé príchody na kultúrnych stretnutiach vždy počas páuz, potlesku a tie zhrbené postavičky sa všetkým naokolo previnilo ospravedlňovali.
Takže sme pri tom, prečo píšem. Toto rozhodne nemá byť mentorovanie o neskorých príchodoch, toto je plač za osobnou vierou, že existuje ostrov, hocijako malý, ale stále náš, ostrov nikdy nevyslovených, a predsa vždy dodržiavaných pravidiel. Miesto, kam cudzí nevstúpi.
Vstúpil.
Pravdepodobne takto končí každá oáza.
Vstúpi do nej realita, nech už má akúkoľvek podobu. Napríklad panej, ktorá si len šla sadnúť na voľné miesto. V tomto prípade neplatí, že sme sa mali ozvať.
Pretože tieto oázy mohli vzniknúť a vznikajú jedine na pravidlách, ktoré sa nikdy nehovoria nahlas. Nikdy. Nikdy. Nikdy.