Glosu týždňa píše Martin Ciel

Film, sen a hra

Mentálny obraz predstavuje iluzívnu skutočnosť, o ktorej vieme, že nie je prítomná. Mentálne obrazy môžu byť vyvolané aj filmovým obrazom. Ale ten je tiež obrazom neprítomnej reality. Je obrazom nejakej reality, ktorá sa v kine nenachádza, reality, ktorá sa kedysi nachádzala niekde inde. Záznam tejto reality sa môže kedykoľvek premietať a premietanie je teda jej aktualizáciou. Pôsobí veľmi intenzívne. Z toho plynie emocionálna identifikácia, spoluprežívanie. Skvelý francúzsky teoretik Jean Mitry hovoril v tejto súvislosti o transfigurácii. Filmový obraz podáva divákovi obraz skutočnosti, ktorý sa síce skutočnosti podobá, ale je odlišný. Ide totiž o mentálnu transpozíciu – skutočnosť si zachováva vonkajšiu formálnu podobu, ale je transfigurovaná. Transfigurácia teda označuje proces od materiálneho k mentálnemu obrazu.

Je to podobné ako pri sne. Divákom nahrádzajú filmové obrazy (vyvolávajúce mentálne) skutočnosť podobne ako ju nahrádzajú mentálne obrazy vyvolané snom.

Ak teda chceme získať mentálne obrazy, môžeme si kúpiť lístok a ísť do kina. Alebo zaspať. To je zadarmo. Pri sne je však nepríjemné, že si ho nemôžeme vybrať a mentálne obrazy ním vyvolané sú často veľmi nečakané a nekontrolovateľné. A zväčša aj interpretačne zložitejšie, dodal by psychoanalytik.

Dôležitým sa zdá spomenúť, že film si od svojho vzniku vytváral svojho diváka, učil ho vnímať a provokoval rôznymi vynálezmi ako napríklad strih, zmena plánu a podobne. Dnes už nie je pravdepodobné, že by diváci z prvých radov utekali preľaknutí z kina pred vlakom rútiacim sa na nich z plátna. Súvisí to s poznaním konvencií. Súvisí to s obrovskou encyklopédiou filmových významov a postupov, ktorú si nosíme v hlavách. A v prvom rade to súvisí s fenoménom hry.

Nikto nepovažuje za idiota chlapca, ktorý sa hrá s malými plastikovými indiánmi prestierajúc, že útočia na skriňu. Tak isto nikto nepovažuje za idiota režiséra, vytvárajúceho filmovú ilúziu nejakého príbehu (napríklad o zmutovaných rádioaktívnych nindža korytnačkách) a ani divákov, ktorí na ten film idú do kina a celé to „prežívajú". Je to hra, ktorá má svoje pravidlá determinované našimi psychickými danosťami a tie pravidlá (ako-tak) fungujú.

Martin Ciel