Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

Glosu týždňa píše Silvester Lavrík

Plebejcova momentka s prastarou mamou

Mária Hudzíková, rodená Martinková, rečená od Joščeka, moja prastará mama, sa narodili v roku 1875. Boli a ostali pre mňa osobou s najvzdialenejším dátumom narodenia, ktorú si pamätám, ktorú som zažil. Nikdy odo mňa nepočuli rozumného slova, na to som bol ešte veľmi malý, kým boli s nami. Zato ja som si od nich vypočul veľa nielen rozumného, ale aj pekného. Ale o tom neskôr.

Prítomnosť ma týra, budúcnosť ma desí, zapísal si do svojho denníka v januári 1914 Ladislav Mednyánszky, rodák z Beckova, milovník Spiša, maďarskej pusty, potuliek, teozofie aj pekných mladých mužov a predovšetkým uhorský maliar svetového formátu. Bol od mojej prastarej mamy o čosi starší, ale pokojne sa mohli stretnúť. Moji predkovia mali roľu presne tam, odkiaľ namaľoval pohľad na ohyb Hornádu, za ktorým sa rieka zarezáva do skalnatého masívu Slovenského raja. Za ten obraz dostal na mileniálnej výstave v Budapešti medailu priamo z rúk Jeho Veličenstva Františka Jozefa.

Aj s cisárom sa moja prastará mama pravdepodobne stretli. Aj keď možno len tak letmo - opretá o motyku, celkom isto sa aj prežehnali, keď cisárska ekvipáž prehrčala popri roli, ktorá bola ich celoživotným údelom. V mojej rodnej dedine, v Spišskom Štiavniku, mali za ich čias letné sídlo spišskí biskupi. A na jednej zo svojich vizitácií, po maďarsko-rakúskom vyrovnaní sa monarcha vo zvýšenej miere zameral na uhorskú časť ríše, prenocoval práve u nás, v bývalom cisterciánskom kláštore. Dodnes stojí nadohľad od Hornádu, v miestach, kde sa jeho tok spomaľuje, aby sa niekoľko desiatok metrov poniže s hukotom, celý spenený a zdivený, zahryzol do vápencového brala. Na jeho pravom brehu leží rolička, ktorá mojich predkov skromne, no vytrvalo živila. Otužovala.

Prastarú mamu Máriu si pamätám v dlhokánskej nočnej košeli z ružového flanelu. Posteľ mali v kuchyni, za dverami, s dobrým výhľadom na dvor. Párkrát sa stalo, že som ich pristihol pri tom, ako naslineným prstom vyjedajú cukorničku. ´Aľe, Zuzan, šak to ňe ja, to dzeci mušeli toten cuker vyjedac,´ bránili sa, keď ich moja stará mama hrešila, lebo našla na parapete kredenca rozsypaný cukor. Darmo sa ich dcéra Zuzana rozčuľovala, naše spojenectvo bolo nerozborné, potvrdené žmurknutím.

Keď sme sa počas nedeľných popoludní poschádzali, nás, pravnúčatá, si prastará mama Mária pousádzali okolo seba a dali sa do rozprávania. Ich rozprávanie sme vnímali ako rozprávky. Tie pekné, s krásnymi a múdrymi princeznami, odvážnymi popolvármi, spravodlivými kráľmi. Hrozitánskymi drakmi a krvilačnými zbojníkmi. Rozprávali farbisto, presvedčivo, uveriteľne. Nevedel som vtedy, že taká rozprávka môže byť aj - spomienkou na vlastnú mladosť. Chatrným rozumčekom som však pochopil aspoň toľko, že sa treba usilovať zapamätať si z toho jej surreálne čistého rozprávania čo najviac.

Najradšej som však mal chvíle, keď sa prastará mama vybrali s nami von. Na dvor. Do záhrady. K Hornádu, ktorý tiekol za humnami. Kráčali pomaly, opretá o dve paličky, v tej svojej dlhokánskej nočnej košeli, cez plecia prehodený starý vojenský mantel cisársko-kráľovskej armády po mužovi Martinovi, rečenom Pajorovi. Boli to výpravy, na ktorých sa jabloň, kohút, pes pri búde, vŕba nad potokom - každý a všetko, na čo prastarej mame padol zrak - stávalo živou bytosťou, ktorá má svoju minulosť, svoju pamäť, svoju dušu a treba sa jej prihovoriť, treba ju pozdraviť. Treba sa s ňou rozlúčiť. ´Bo jutre tu uš byc ňemuśime, dzeci mojo´, vysvetľovali nám prastará mama, sediac na latríne, dvere doširoka otvorené, majestátna a dôstojná, ako nejaký rímsky patricij. Nič ľudské im nebolo cudzie a nech robili čokoľvek, robili to s ľahkosťou, akej sú schopné len vznešené a nezávislé osobnosti.

Prítomnosť ma týra, budúcnosť ma desí, zapísal si do svojho denníka v januári 1914 Ladislav Mednyánszky. Len minulosť ma láka, dodal k svojmu denníkovému zápisu tento veľký umelec, ktorý sám seba nenazval inak, než starým psom, o pár dní neskôr.

Prastará mama Mária si denník neviedli. O maľovaní, kreslení a potulkách po krajoch vlasti zrejme ani len nesnívali. A možno aj hej, ale - roľa nepustila... Napriek tomu sa dožili vyše deväťdesiatich rokov a ani na okamih sa na prítomnosť nesťažovali a budúcnosti sa nebáli. A toto plebejské, odhodlané a pevne rozkročené, to je to, čo sme my, ich pravnúčatá, po nich zdedili. Môže ma prítomnosť týrať koľko chce, budúcnosť desiť o stošesť, nedáme sa. Lebo smutných nás nedostanú a veselí sa nedáme.


 Silvester Lavrík

Fotobanka Pixabay

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame