Operná recenzia: La Gioconda v Štátnej opere Banská Bystrica

Reflexia a kritika

Operná recenzia: La Gioconda v Štátnej opere Banská Bystrica

21. 05. 2018 22:11

Michaela Mojžišová recenzuje operu Amilcara Ponchielliho La Gioconda, ktorú v premiére uviedli 27. 4. 2018 v Štátnej opere v Banskej Bystrici. Číta Andrea Makýšová Volárová:

La Gioconda ŠOBB (recenzia)
Stiahnuť audio súbor

Text recenzie:

Banskobystrická La Gioconda ako esencia operných vášní a krásneho spevu

Almicare Ponchielli: La Gioconda

Hudobné naštudovanie Igor Bulla

Scéna Petr Vítek

Kostýmy Lenka Polášková

Réžia Dominik Beneš

Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica 27. 4. 2018

Štvordejstvová opera La Gioconda, najslávnejší opus talianskeho skladateľa Almicara Ponchielliho, ktorého tvorba tvorí pomyselný most medzi verdiovským romantizmom a veristickým realizmom, nie je veľmi častým hosťom operných javísk. A tých slovenských už vôbec nie. V takmer storočnej histórii nášho profesionálneho divadla bola inscenovaná iba dvakrát, pričom monopol na ňu patrí banskobystrickému opernému súboru: ten ju uviedol v roku 1971 v slovenskej premiére a na plagát ju opäť zaradil v aktuálnej sezóne.

La Gioconda je príbehom benátskej pouličnej speváčky Giocondy, ktorá miluje janovského šľachtica Enza Grimaldiho. Jeho srdce však patrí manželke hlavného inkvizítora Alvisa, Laure Adorno, s ktorou bol pred mnohými rokmi zasnúbený. Zbožná Gioconda v priebehu dramatického deja vyhrá boj so svojou žiarlivosťou a pomôže milencom k úteku z Benátok. Ona sama umiera s jedom na perách - radšej si berie život, než by sa oddala špiónovi Barnabovi, ktorý spriadol celú sieť krutých intríg, aby sa jej zmocnil.

Hosťujúci český režisér Dominik Beneš predstavuje v bulletine La Giocondu ako rozprávkové leporelo o láske, zrade, pomste, Božej milosti, obeti, odpustení - a presne v týchto intenciách ju aj inscenuje. Dej sa odvíja v neochabujúcom divadelnom temporytme, čo je pri diele, ktoré i pri citlivo urobených škrtoch trvá s prestávkou takmer tri hodiny, samo osebe pozitívnym znakom. Napriek mladému veku, Beneš nie je žiadnym experimentátorom, ale remeslo ovládajúcim prívržencom javiskového realizmu. Dejové peripetie, charaktery postáv i vzťahy medzi nimi rozohráva s priamočiarou čitateľnosťou. Aj keď tým občas podčiarkne nedostatky diela spočívajúce v opernej klišéovitosti a malej uveriteľnosti situácií, nedostatok citu pre štýl diela stojaceho na prahu verizmu sa mu uprieť nedá. Ak niečo znižuje divadelnú hodnotu inscenácie, tak je to tvarovo a farebne predimenzovaná scénografia Petra Vítka, ktorej gýčovitosť ešte umocňuje agresívny svetelný dizajn Daniela Tesařa. V kontexte realistického režijného tvaru nemá opodstatnenie ani nesúrodá zmes historizujúcich a moderných kostýmov z dielne Lenky Poláškovej, ktoré akoby chceli smerovať k nadčasovému vyzneniu inscenácie.

Naopak tým, čo banskobystrickej La Gioconde významne pridáva na pomyselných hviezdičkách, je jej vynikajúca hudobno-vokálna zložka. Tunajší orchester i zbor majú s dielom relatívne čerstvú skúsenosť, keďže ho pred dvomi rokmi uviedli na festivale v rakúskom Ternitzi (vtedy pod taktovkou Mariána Vacha a s medzinárodným speváckym obsadením). Zrejme aj to sa podpísalo pod muzikantskou suverenitou oboch kolektívnych zložiek. Aktuálne hudobné naštudovanie Igora Bullu sa odvíja v divadelne účinnej dramaturgickej línii, ktorá empaticky sleduje dramatické zvraty i lyrické tóny deja. Orchester znie šťavnato a technicky isto, zbor pripravený Ivetou Popovičovou má krásny, sýty timber.

Obe telesá boli na recenzovanej prvej premiére rovnocennými partnermi sólistickému obsadeniu, aké sa na našich javiskách stretne len zriedkakedy. Sýty dramatický soprán titulnej predstaviteľky Jolany Fogašovej, aj jej emocionálne plný herecký výkon zodpovedali požiadavkám partu hrdinky, ktorá dokáže prekonať vlastné túžby a obetovať sa pre šťastie iných. Michaela Šebestová ako Laura Adorno prispela do kvalitatívne vyrovnanej, spevácky sebavedomej mozaiky krásnym mezzosopránom, ktorý stále viac naberá na kompaktnosti a obsažnosti. Trojicu ženských hrdiniek adekvátne dotvorila poľská mezzosopranistka Agnieszka Zwierko v autentickej kreácii slepej Giocondinej matky. V mužskej časti ansámblu sa stretli taliansky tenorista Paolo Lardizzone ako pevnými, bronzovými výškami kraľujúci Enzo Grimaldi, a vynikajúco disponovaný banskobystrický barytonista Zoltán Vongrej, ktorý do temného charakteru inkvizičného špióna Barnabu vniesol i kontrastné, súcit budiace tóny. Sexteto kvalitných výkonov uzavrel domáci basista Ivan Zvarík v herecky aj vokálne pôsobivej charakterovej kreácii cynického inkvizítora Alvisa.

Je zrejmé, že banskobystrická La Gioconda nemá snahu významnejším spôsobom zasiahnuť do operno-divadelného diskurzu. Na javisko prichádza s ambíciou získať si priazeň vyznávačov krásneho spevu a operných vášní. Úspech prvopremiérového večera napovedá, že jej misia by mohla byť úspešná.

Michaela Mojžišová

Foto/Zdroj: Jozef Lomnický

Živé vysielanie
??:??