Glosu týždňa píše Petra Fornayová

Malé „v" s veľkým obsahom

O dva týždne, 29. apríla, si pripomenieme Medzinárodný deň tanca. V tento deň sa v roku 1727 narodil francúzsky tanečník a choreograf Jean Georges Noverre. Považujeme ho za reformátora baletu a zakladateľa tanečného divadla. Keď sa na javisku objavili jeho choreografie, plné paradigmatických noviniek, označili ho za nepriateľa tradícií a nemal to všade úplne ľahké. Začal však kráčať po cestičke, ktorá ústila k samostojnému tanečnému umeniu. Jeden z najkrajších princípov, ktoré presadzoval, sa týka úplnej podstaty akéhokoľvek umeleckého druhu: techniku musíme uplatňovať citlivo s ohľadom na individuálne danosti interpreta. Mám pocit, akoby Noverre preskočil 200 rokov a ocitol sa jednou nohou kdesi v postmoderne...

Vo svojich Listoch o tanci a baletoch z roku 1756, ktoré sa stali zásadnou literatúrou pre jeho tanečných súputníkov a nasledovníkov, okrem iného nástojí na tom, aby učiteľ podporoval rozvoj osobnosti a osobného štýlu tanečníka ako základ pre jeho ďalší rozvoj. Ale aby sme nezotrvávali len v minulosti. Medzinárodný tanečný inštitút, konkrétne jeho tanečná sekcia každoročne oslovuje známu tanečnú osobnosť, aby pri príležitosti Dňa tanca uverejnila svoje posolstvo určené nielen tanečným umelcom. Tento rok však prvýkrát nastala výnimka - namiesto jednej osobnosti oslovili piatich výrazných tvorcov z celého sveta. Výber sa neuskutočnil podľa platného geografického delenia svetadielov, ale podľa organických celkov a kultúrnej príbuznosti. A tak Európu reprezentuje izraelský choreograf Ohad Naharin, o.i. umelecký riaditeľ ikonickej Batsheva Dance Company, arabské krajiny Georgette GEBARA z Libanonu, svoje posolstvo odovzdávajú zástupcovia pacifickej Ázie, oboch Amerík a Afriky.

Vzťah geografických hraníc a reálne existujúcej nielen umeleckej kooperácie je rozhodne zaujímavý. Niekedy nás hranice nútia prekračovať ich, inokedy sme radi, že ich máme, pretože nám možno pomáhajú čo-to definovať. Nedávno som sa zúčastnila, ako divák, nemeckej tanečnej platformy, čo je prehliadka toho najlepšieho na scéne súčasného tanca za posledné dva roky. Jedným z najzaujímavejších zážitkov bola paradoxne diskusia, ktorá by sa dala primárne označiť ako jazyková. Veľa návštevníkov sa totiž zamýšľalo nad tým, prečo na nemeckej tanečnej platforme nestretli skoro žiadnych nemeckých choreografov. Videli sme diela tvorcov z Hong-Kongu, Francúzska, Spojených štátov amerických, Belgicka, Brazílie. Diela, ktoré neboli tvorené Nemcami, ale ktoré boli v Nemecku vytvorené. Jazyková diskusia bola teda o prítomnosti či neprítomnosti jednej malilinkej predložky. Zúčastnili sme sa nie Tanečnej platformy Nemecka, ale Tanečnej platformy v Nemecku. Malé písmenko sa stalo metaforou pre znázornenie situácie, ktorá panuje v celom dnešnom svete. Treba len dúfať, že takéto vizionárske pomenúvania neostanú len na poli tanca, ale sa presunú aj do iných sfér. Treba len dúfať, že to, odkiaľ človek pochádza, bude pre okolie len doplňujúcou informáciou a že podstatné bude to, čo robí a o čom jeho diela hovoria. A na záver len malý citát z posolstva Ohada Naharina pri príležitosti Medzinárodného dňa tanca: Musíme vždy myslieť na to, aby sme si každý deň aspoň trochu zatancovali... a musíme vždy myslieť na to, aby sme si každý deň aspoň trochu zatancovali... A prosím, nikdy nie pred zrkadlom.

Petra Fornayová