V polovici januára na Malej scéne Štátneho divadla Košice uviedli premiéru hry Adriany Krúpovej s názvom Ešte sa to dá zachrániť (rozhovor tu) a v polovici februára inscenáciu Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí (rozhovor tu). Obe hry svojím recenzným okom porovnáva a hodnotí Hana Rodová. Číta Andrea Makýšová Volárová:
Dve tváre dramaturgie (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V ostatnom čase sa prihodilo, že v rozostupe relatívne krátkeho času boli v rámci dramaturgie jedného divadla uvedené dve premiéry. Stalo sa tak v Bábkovom divadle Košice (jeden režisér dve rozprávky), stalo sa tak v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi (Veľká scéna a Štúdio) a stalo sa tak i v činohre Štátneho divadla Košice. A práve pri dvoch slovenských premiérach v posledne menovanom divadle by sme sa teraz na chvíľu pristavili. V polovici januára bola na Malej scéne Štátneho divadla odpremiérovaná hra Adriany Krúpovej, mimochodom členky činohry divadla, s názvom Ešte sa to dá zachrániť. Text bol napísaný pre potreby súťaže Ódy a frašky Divadelného ústavu. Samotný príbeh hovorí o rodine podnikateľov a zbohatlíkov, ľudí zvláštnych morálnych hodnôt a životných priorít, ktorí dokážu bez škrupúľ žiť z prostriedkov eurofondov a prispôsobiť sa každej situácii. Hovorí ale i a o ľuďoch, ktorí na nich dokážu viac či menej úspešne parazitovať. Na téme by nebolo nič prekvapujúce, takmer banálny príbeh nemá veľa dramatických momentov, skôr ide o prvoplánový humor, kopenie bizarných situácií bez prekvapivého, ale za to moralizujúceho záveru. Prekvapujúce je však spracovanie tohto textu. Na scéne Kataríny Holkovej, ktorá pozostáva z interiéru obývačky s náznakom konštrukcie poschodia, v ktorom žije rebelujúci syn sa prakticky odohráva celé predstavenie. Herci takmer refrénovito prichádzajú a odchádzajú z javiska, majú jasne vykreslené tipy postáv (o charakteroch sa tu, žiaľ, hovoriť nedá), niektorí intuitívne civilne, iní štylizovane či hyperbolizovane vytvárajú na scéne mizanscény zostavené akoby ad hoc od obrazu k obrazu. Treba len dúfať, že zámerom režiséra Juraja Bielika bolo nechať vyznieť absurdnosť textu, a teda i odkaz, ktorý z neho plynie pre divákov o tom, akí vraj sme my, Slováci, národ príživníkov, alkoholikov, tupcov, pseudointelektuálov a povrchných ľudí bažiacich len po svetskej sláve, moci a peniazoch. O hereckej práci pri tomto type komédie špeciálne hovoriť netreba, skôr treba na tento kus hľadieť ako na zaplátanie miesta v dramaturgickom pláne divadla, ktoré stavia svoj repertoár aj na slovenských autoroch. A v prípade textov Adriany Krúpovej je komerčný úspech predstavenia dôležitejší ako jeho umelecká stránka. Úplne odlišným prípadom je slovenská premiéra hry francúzskeho dramatika Joëla Pommerata Znovuzjednotenie Kóreí z polovice februára tohto roku, taktiež na javisku Malej scény Štátneho divadla Košice. Tento text režijne pripravila Júlia Rázusová. Takmer symbolicky si pre košické divadlo vybrala ďalší hru, v ktorej sa mohla zahĺbiť do problematiky hĺbky medziľudských vzťahov . Pred dvoma rokmi to bola klasická Albeeho absurdná komédia Kto sa bojí Virginie Woolfovej, tentoraz to je symbolická a výrazne metaforická mozaika scén o medziľudských vzťahoch, o láske, priateľstve, dôvernosti, intimite, ale aj o pravde, klamstve a neustálom súperení medzi ľuďmi. Scéna Markéty Plachej je arénou, v ktorej sa tento neustály súboj, v ktorom niet víťazov ani porazených odohráva. Na pieskovom podklade je akoby centrálny priestor so stolom, stoličkami a kreslami. Práve tam sa väčšina scén a dialógov odohráva. Markéta Plachá je zároveň i autorkou kostýmov, ktoré sú zdanlivo univerzálne, ale ich vrstvením, doplnením, či obnažením sa vytvára množstvo kombinácií charakteristických pre daný výstup. Režisérka Júlia Rázusová je známa tým, že rada využíva symboliku predmetov, vytvára rôzne paralelné metafory a situácie, ktoré hercom ich zdanlivo jednoduché repliky sťažuje a informačne komplikuje. Predmety na scéne ožívajú, menia sa, hrajú vlastnú hru. Len občas sa piesok pod ihriskom symbolicky prehrabe, aby bolo jasné, že sa začína akoby od začiatku. Znovuzjednotenie Kóreí nie je textom o politickej situácii, hoci sa niekoľko politických symbolov do predstavenia dostalo. Je hrou, v ktorej 3 herečky stvárňujú 28 a 3 herci 24 vtipných, bizarných, tragických i sentimentálnych postavičiek vytvárajúcich situácie vzťahov medzi mužmi a ženami, ale i medzi mužmi a mužmi a ženami navzájom. Rýchle prevleky, neustála prítomnosť na scéne i mimo samotného výstupu, prechod z postavy do postavy, ale i dôsledná práca s rekvizitami a symbolmi je presná azda u každého z interpretov Petra Čižmára, Aleny Ďuránovej, Andreja Palka i Tatiany Polákovej, ako aj u hosťujúcich hercov Gabriely Marcinkovej Mihalčinovej a Braňa Mosného. Každý z nich má svoj silný výstup, dovedna vytvárajú na scéne kompaktný celok, hoci, paradoxne, slabšími článkami reťaze sú hosťujúci herci Braňo Mosný a Gabriela Marcinková Mihalčinová.
Do celého kontextu zapadá i hudba Mariána Lejavu. Napriek všetkym pozitívam predstavenia: silnému textu, vyváženým hereckým výkonom, prepracovanému režijnému konceptu, na mieru komponovanej hudbe a efektnej scéne, zostáva po skončení predstavenia rozpačitý dojem. Snáď je to spôsobené istým pátosom, jemným moralizovaním, prílišným tlačením na pílu, alebo len neschopnosťou diváka reálne odsledovať a zabsorbovať celú inscenáciu, nájsť k nej na prvý raz jednotiaci kľúč, nehovoriac o tom, že je, nielen vďaka aréne, pohľad na predstavenie z dvoch strán a to obrazne i doslovne. Znovuzjednotenie Kóreí sa však jednoznačne oplatí vidieť. Nuž a napokon za zmienku stojí i fakt, že pri oboch dramaturgiách ,tak diametrálne odlišných produkcií Štátneho divadla Košice, stála Miriam Kičiňová. Kým v jednom prípade sa to už celkom zachrániť nedalo, v tom druhom sa dramaturgický zámer ponúknuť súčasnú francúzsku dramatiku vydaril.
Hana Rodová