Film Podoba vody o láske upratovačky s vodnou príšerou vzbudil rozporuplné divácke reakcie. Prečo? Recenzent Martin Šenc hlasom Erika Márfoldyho vám to teraz prezradí:
Podoby vody(recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Trinásť nominácií na Oscara. Dva Zlaté glóbusy. Tri ceny Britskej akadémie filmových a televíznych umení. Zlatý lev za najlepší film na festivale v Benátkach. To je iba niekoľko prestížnych úspechov nového filmu mexického režiséra Guillerma del Tora Podoba vody. Na základe nich boli divácke očakávania poriadne vysoké a sľubovali filmový zážitok roka. Triumfálne predpoklady sa však nenaplnili. Snímka priniesla značné rozčarovanie a stala sa najrozporuplnejším kinematografickým dielom ostatného roka. Jeho ašpirácia na mnohé významné ocenenia je rovnako zvláštna ako film samotný.
Režisér Guillermo del Toro je známy tým, že nakrúca vizuálne pôsobivé snímky kdesi na rozhraní žánrov fantasy a science-fiction. S obľubou v nich oživuje rôznych netvorov a zobrazuje rozličné magické motívy, ktoré narážajú na naše zvyčajné vnímanie skutočnosti. Mohli by sme ich nazvať aj filmovými rozprávkami pre dospelých. Snímka Podoba vody patrí do rovnakej kategórie. Vyskytuje sa tu rozprávač, dej príbehu je jednoduchý a predvídateľný, postavy sú, rovnako ako v rozprávkach, rozdelené na dobré a zlé. Základ tvorí bizarná lovestory medzi nemou samotárskou upratovačkou, ktorá pracuje v akomsi tajnom výskumnom laboratóriu, a podivuhodnou vodnou príšerou, ktorú tam privezú, aby ju mohli skúmať. Medzi zdanlivo nebezpečným monštrom a krehkou ženou sa vytvorí puto, ktoré prerastie v lásku. V momente, keď hrozí, že monštrum zabijú, upratovačka vymyslí plán úteku a vodnú príšeru dostane k sebe domov. V pätách im je však nielen surový vládny agent, ale aj skupinka sovietskych špiónov.
Je zjavné, že fantázia režiséra nemá hraníc. Aby sa divák s pôžitkom ponoril do vôd tohto filmu, musí benevolentne pristúpiť na jeho tvorivú hru, prijať jej nelogické pravidlá a naplno pustiť uzdu svojej predstavivosti. Inak celkom iste hrozí, že príbeh s nenáročným, až naivným dejom, rozporuplnými situáciami či neprekvapivými zvratmi nedokáže dopozerať do konca. K rozpačitému výsledku prispievajú ďalej neprepracované charaktery postáv. Ich správanie je čiernobiele a schematické. Po čase začínajú ich nemenné herecké polohy diváka unavovať. Základná nevýhoda snímky však spočíva v predimenzovanej žánrovosti. Pri predchádzajúcich filmoch Del Toro pracoval s jedným až dvoma žánrami, no v tomto prípade akoby kinematografii písal zamilovaný list - kombinuje tu prvky mnohých žánrov: komédie, melodrámy, fantasy, rozprávky, grotesky, hororu, muzikálu či špionážneho trileru. Aj keď sa snaží niečo budovať, na inom mieste to zasa zotrie. Divákovi tak neumožní stotožniť sa s tým, čo sleduje. Práve naopak, autorský zámer sa míňa účinku a pri takomto mixe zjednodušovania postaveného do opozície s realitou divák niekedy len ťažko má chuť hľadať odpovede. Za všetko hovorí scéna štylizovaná do podoby čiernobieleho estrádneho muzikálu, v ktorom vodné monštrum s hlavnou hrdinkou spolu tancujú. Jej umiestnenie do deja a samotné prevedenie scény pôsobí smiešne a bizarne, omnoho viac, ako ústredná romanca, ktorá už sama osebe je dostatočne bizarná. Asi nikto v tej chvíli nebude premýšľať, že tematicky scéna do logiky príbehu zapadá.
K najviac oceňovaným prvkom filmu Podoba vody patrí výprava a práca z rekvizitami. Je treba oceniť, že situovanie do 60-tych rokov umožnilo režisérovi vyhrať sa s rôznymi detailmi a podarilo sa mu do istej miery navodiť atmosféru tých čias. Na druhej strane však kulisy nie sú až také podstatné, sú skôr na efekt a ich časté pripomínanie je znakom rafinovanej šablónovitosti. K nej možno priradiť aj hudobnú zložku filmu. V snahe podporiť ducha doby sa tu ozývajú viaceré francúzske šansónové motívy, ktoré však môžu byť pre mnohých nezmyselným spojením v kontexte amerického prostredia. Akoby sa tvorcovia snažili trocha vypočítavo priblížiť k poetike filmu Amélia z Monmartru, na čo odkazujú aj niektoré ďalšie momenty v príbehu.
Je nutné položiť si otázku, prečo tento, takpovediac, „béčkový" film napriek mnohým negatívam dokázal u niektorých divákov, ale aj v hodnotiacich komisiách zafungovať. Rovnaké príbehy boli spracované už mnohokrát, ale nie takýmto spôsobom, ako to urobil Gulliermo del Toro. Osobitým spôsobom vzdal hold starým filmom a americkej histórii, čo ocenia najmä ľudia, ktorí poznajú inspiračné zdroje, z ktorých čerpal. Aj keď sa v príbehu metafora hľadá len ťažko, mnohým môže film ponúknuť istú interpretáciu vody ako metafory pre lásku. Tak ako voda prijíma vlastnosti tvaru, v ktorom sa nachádza, tak aj láska. Nezáleží na tom, do akého tvaru, osoby či iného stvorenia ju vložíme. V súvislosti s tým sa otvára tematicky moderná stránka inak klasického deja. Žijeme v časoch strachu a netolerancie, nenávisti voči iným osobám, náboženstvám, národnostiam či pohlaviam, preto vo filme Podoba vody môžu niektorí vidieť porozumenie, prijatie odlišného, zmenu poháňanú láskou nie hnevom a zlobou. V neposednom rade aj odkrytie čistých emócií, aj keď ukázať emócie dnes nie je také jednoduché. Nemenej dôležitým prvkom, ktorý snímke dopomohol na ceste k filmovým cenám, sú okrajové motívy, ktorým sa tvorcovia náznakovo venujú. Ide o pálčivé politické, spoločenské a sociálne témy, ktoré hýbu nielen Amerikou, ale celým svetom. Nechýba tu diskriminácia černochov, homosexualita, nadutá moc politických autorít alebo sexuálne obťažovanie. Silueta týchto skutočností však neprebije rozpačitý dojem z filmu. Nesúrodé spojenie žánrov a schematizmus deja i postáv odsudzujú snímku do zabudnutia. V mnohých ostane Podoba vody zapísaná ako rozporuplná rozprávka pre dospelých s rojčivou atmosférou a vizuálne podmanivou poctou starým filmom, ktorú de facto ocenia len tí, čo sa v nich orientujú.
Martin Šenc
Foto/Zdroj: Z oficiálneho plagátuk filmu Podoba vody
