Literárna vedkyňa, redaktorka Rádia Litera Monika Kekeliaková napísala pre Rádio Devín recenziu knihy Poetika nevyjadriteľného, v ktorej sa skúma duchovná cesta mystikov a ich literárny jazyk. Číta Andrea Makýšová Volárová:
Poetika nevyjadriteľného(recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V slovenskom literárnovednom priestore máme v súčasnosti viacero bádateľov, ktorí sa venujú slovenskej spirituálnej poézii, katolíckej moderne, fenoménu čistej poézie, litanickým a žalmickým žánrom či duchovným aspektom v literatúre. Už menej je však tých, ktorí skúmajú konkrétne mystické dielo z hľadiska literárneho výrazu či prekladu. Takto sa španielskym mystikom sv. Jánom z Kríža zaoberal Ladislav Franek či Ján Zambor. A v poslednom období najmä Magda Kučerková spolu s Miroslavou Režnou, pričom svoje výskumy rozšírili viac na dielo španielskej mystičky 16. storočia - sv. Terézie z Avily. V roku 2016 im tieto čiastkové štúdie nakoniec vyšli aj knižne pod názvom POETIKA NEVYJADRITEĽNÉHO. Je však škoda, že kniha má slabšiu distribúciu, nachádza sa iba v nitrianskom univerzitnom priestore a nemá ju v ponuke žiadne relevantnejšie kníhkupectvo.
Kniha Poetika nevyjadriteľného má dve kapitoly a bohatý zoznam odborných prác o fenoméne mystiky i pramenných materiálov z pera mystikov. V prvej časti autorky reflektujú mystické metafory a fenomenológiu vnútorných obrazov. V druhej časti interpretujú literárny jazyk sv. Terézie od Ježiša čiže sv. Terézie Avilskej. V knihe sa vo veľkej miere pracuje nielen s českými prekladmi diel mystikov, ale najmä s originálmi v španielčine i taliančine, čo svedčí o jazykovej erudícii autoriek.
Je skutočne obdivuhodné, akú rozmanitú lektúru predovšetkým kresťanským mystikov majú autorky zvládnutú. Orientujú sa v diele sv. Františka z Assisi, Jacopona da Todiho, sv. Kataríny Sienskej, Julian z Norwicha, sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána z Kríža. Sú im známe mystické pasáže v Biblii, ako aj religionistické prístupy Eliadeho. Poznajú výklady Brémonda, Sudbracka, Grüna, Torkingtona, Underhillovej. Najviac záslužné však je, že do doterajších inonárodných výskumov tereziánskej mystiky vniesli slovenský literárnovedný pohľad. Pracujú s výrazovými kategóriami Františka Mika či výskumami Ľubomíra Plesníka. Takto ku kľúčovému mystickému pojmu „vnútorný obraz" autorky priradili zodpovedajúci termín „imagen" z literárnej teórie Františka Miku. Metafyzickú skúsenosť mystika autorky označujú ako „inakostné prostredie", pričom čerpajú z „estetiky inakosti" Ľubomíra Plesníka. Dokážu pomenovať jemné odlišnosti v poetike mystikov, ale i to, v čom sa umelecký jazyk mystiky u všetkých prelína a nadobúda univerzálnu, nadnárodnú podobu. Mystici podľa zistení Kučerkovej a Režnej používajú jazyk milencov, erotickú reč, ale aj biblickú obraznosť. Mystický stav prirovnávajú k svadbe či blaženému zraneniu a výmene sŕdc. Známe je zlatou kopijou niekoľkokrát prebodnuté srdce sv. Terézie z Avily. U Kataríny Sienskej je to mystická metafora mosta a Julian z Norwichu pozná vnútorný obraz lieskového orecha. Analýzy v knihe Poetika nevyjadriteľného nie sú vonkoncom vyčerpávajúcimi interpretáciami, sú skôr poznámkami, ktoré sú otvorené do budúcna ďalším hĺbkovým sondám so zameraním sa na mystiku vody, ohňa či krvi u toho-ktorého mystického spisovateľa.
Podrobnejšie Kučerková a Režná interpretujú metaforu hradu sv. Terézie od Ježiša. Hrad je z diamantu a má mnoho príbytkov. Je to vnútorný obraz, ktorý vznikol počas imaginatívneho videnia očami duše. Terézia pozná sedem úrovní týchto príbytkov. V posledných siedmych príbytkoch duša už nevidí Krista telesnými očami ani očami duše, jeho blízkosť však preciťuje, ide o intelektuálne videnie. Ide o stred duše, ktorý zostáva vždy v hlbokom pokoji. Vedie k nemu ťažká cesta pokánia, očisťovania, intenzívnej modlitby, ale keď sa stred dosiahne obratom k posvätnému, stav je trvalý. Modlitba to sú dvere medzi jednotlivými príbytkami (komnatami) a hybnou silou putovania duše k stredu je sebapoznávanie. Stred hradu, kde sídli Boh, prirovnáva Terézia k žiarivému Slnku (mystika svetla), ale predovšetkým k prameňu živej vody. Doputovanie k stredu (Bohu) značí nájdenie živej vody. Terézia na opis duchovných vecí využíva tak nielen topos opevneného hradu, aký poznajú žalmisti, ale aj mystiku vody, ktorá dominuje napríklad v evanjeliu sv. Jána. Teréziin obraz vnútra autorky interpretujú jednak ako Bohom vnuknutý obraz, ale aj ako obraz vystúpený z nevedomia, kde už predtým bol. Ľudská duša totiž môže čerpať z nadvedomej úrovne svojho bytia, ale i nevedomej.
Zdá sa, že takéto hlbšie uvažovanie o duchovnej ceste, aké ponúka kniha Kučerkovej a Režnej, hoci ide o vedecké písanie, môže inšpirovať čitateľa k hľadaniu ticha a samoty, v ktorom by sa postupne očistil od rušivých vplyvov sveta a takto obnovený sa otvoril druhým a dokázal prenikať do podstaty. Uprostred nestability vzťahov, konzumu, chronickej únavy a rýchleho pracovného tempa a hypotekárnych bremien táto túžba po duchovnosti zrejme bude narastať a posolstvo mystikov bude potrebné stále nanovo interpretovať ako niečo živé. A vnášať do neho aj slovenský literárnovedný pohľad.
Monika Kekeliaková
Foto/Zdroj: Z obálky knihy Poetika nevyjadriteľného
