Inscenácia Lásky jednej plavovlásky v Divadle Astorka Korzo´90 malá premiéru v januári. Pre Rádio Devín ju už recenzovala Zuzana Golianová (jej recenziu si môžete vypočuť tu). A aký je názor inej divadelnej kritičky, Martiny Mašlárovej? Číta Andrea Makýšová Volárová:
Lásky jednej plavovlásky(recenzia M. Mašlárovej)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Lásky jednej plavovlásky, jeden z kľúčových filmov československej novej vlny v réžii Miloša Formana, vraj nemal ďaleko od toho, aby vôbec nevznikol. Barrandovskému dramaturgovi sa scenár zdal naivný a nudný. Film napokon získal nomináciu na Oscara a zlatý glóbus a údajne sa páčil aj Jackie Kennedyovej.
Nápad spracovať túto filmovú predlohu pre divadlo je však prinajmenšom prekvapivý, najmä dnes, keď ani rezonancia dobových reálií z filmu nemá už veľký účinok na diváka. Najnovší titul v divadle Astorka očividne nemá ambíciu ťať do živého nejakou akútnou témou či spoločenským presahom. Trpko-smiešna anekdota o dospievaní, o láske a o vytriezvení z naivných predstáv o nej však funguje ako nostalgický obrázok pre pamätníkov a aj ako takpovediac inteligentná romantická komédia pre mladšie ročníky. Osobitá divadelná estetika, ktorá pôsobí najmä v súčinnosti s hereckým ansámblom Astorky, je zásluhou česko-slovenského režijného dua Skutr, Slováka Martina Kukučku a Čecha Lukáša Trpišovského. Ide o prvé hosťovanie „Skutrov" na Slovensku, hoci v Čechách už od školských čias na DAMU patria medzi najzaujímavejšie zjavy mladej režisérskej generácie.
Ani v Bratislave Skutři nezapreli svoje špecifické divadelné myslenie, z ktorého sa rodia inscenácie výrazne výtvarné, orientované na vizuálnu zložku, ale tiež silno hudobné a pohybovo štylizované, často využívajúce prvky folklóru, transformovaného do modernej podoby. Spoločensko-kritická aktuálnosť nie je ich primárnym záujmom, skôr naopak, veľkú časť ich inscenácií spája záujem o kreatívnu, ale častejšie rozkladnú silu lásky. Vo svojej tvorbe skúmajú jej rôzne podoby, ktoré stavajú romantizovanú predstavu o cite do konfrontácie s jej živočíšnymi, pudovými, deštruktívnymi či celkom banálnymi aspektmi. Lásky jednej plavovlásky do tejto dramaturgie presne zapadajú.
Film aj inscenácia majú pomyselné dve polovice, v prvej Andula, predtým zasnúbená s motorkárom Tondom, ale očarená aj ženatým horárom, stretne na zábave hudobníka Mílu. Keď ju Míla presvedčí, aby s ním strávila noc, Andula uverí, že je to osudová láska a v druhej časti prichádza za Mílom do Prahy, kde po reakciách jeho rodičov a jeho samého pochopí, že sa splietla. Vo filmovej verzii chýba scéna Mílovho príchodu domov s iným dievčaťom, motív nestálosti mladíka však režiséri v Astorke akcentovali opakovaním fráz, ktorými Míla častoval Andulu. Herec Pavol Šimun ich zopakuje každej z herečiek, ktoré defilujú na javisku ako symbol Andulinej, ale aj ich vlastnej naivity. Najväčší priestor v inscenácii má samozrejme Dominika Morávková ako plavovláska, ktorá v niektorých momentoch azda i predčila svoju filmovú predchodkyňu. Nežná blondínka v inscenácii nepôsobí vyslovene hlúpo, ale presne vystihuje typ rozkošnej dievčiny s hlavou plnou romantických predstáv a rovnako nestálou dušou. Výborným protipólom je pre ňu Pavol Šimun ako Míla, ktorý sa nespráva ako tupý mačistický Tonda v podaní Róberta Jakaba, ale cítiť z neho už od začiatku, že sebavedomie hudobnej hviezdy mu nechýba a rád ho v príslušných momentoch využíva. Celkovo sa režisérom podarilo dosiahnuť istú kompaktnosť, v ktorej sa každému hercovi darí zo svojej postavy vykresať humornú, no vierohodnú figúrku. Trochu trčia azda len vojenskí záložníci v podaní Mira Nogu, Mariána Miezgu a Adyho Hajdu. Ani jeden z nich nemá charizmu filmového Vacovského v podaní Vladimíra Menšíka ani autenticitu, ktorú Forman dosiahol obsadením nehercov do role jeho kolegov - v tomto prípade sú ich predstavitelia hercami až príliš. Ďalšou postavou, ktorá pôsobí nepatrične, zrejme aj preto, že je dopísaná, je nemý Andulin tieň či anjel strážny v podaní Szidi Tobias, ktorá zároveň naživo spieva a vytvára hudbu k inscenácii.
Vo výtvarnom riešení Martina Chocholouška spoznávame prvky, ktoré sa objavili aj v iných inscenáciách Skutru, napríklad sklené „akvárium", do ktorého Míla vláka Andulu a v druhej polovici sa v ňom odohrá vtipná hádka Mílu a jeho rodičov, ktorí ho nechcú nechať spať v jednej posteli s Andulou, načúvajúcou zhora stiesneného preskleného kvádra. Výrazná až výstredná farebnosť kostýmov Alexandry Gruskovej je ďalším typickým znakom režijného rukopisu dvojice, vzťahovú geometriu aj charaktery postáv podčiarkujú aj rôzne vzory na odevoch. Ďalšou demonštráciou poetiky Skutru je napríklad mechanizovaná choreografia šičiek v továrni na melódiu ľudovej piesne. Hosťujúcim režisérom sa podarilo vďaka pôsobivej súhre vizuálnej, hudobnej a hereckej zložky vytvoriť inscenáciu s ironickým pohľadom na rituály lásky a na ľudské pokusy dať im akékoľvek pravidlá, stimulovať ich či naopak zakazovať, čo sa v príbehu niekoľkokrát deje. Je to inscenácia, ktorá priveľmi neutrpela prepisom z filmu a má zvláštne vibrujúcu atmosféru. Hoci jej príbeh je bezpochyby trochu naivný, nudný však našťastie nie je.
Foto/Zdroj: Divadlo Astorka Korzo´90
