Mestské divadlo v Žiline uviedlo premiéru divadelnej adaptácie románu Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Bol na nej aj Marek Godovič. Jeho recenziu číta Martin Meľo:
Smrť sa volá Engelchen(recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Mestské divadlo v Žiline prišlo začiatkom roka (pre súbor, ktorý sa zväčša zameriava na súčasnú drámu) s neobvyklým titulom, dramatizáciou románu Ladislava Mňačka Smrť sa volá Englechen. Jeden z najvýznamnejších slovenských autorov druhej polovice 20. storočia sa v ňom dal inšpirovať skutočnými tragickými udalosťami moravskej obce Ploština, ktorú počas druhej svetovej vojny vypálilo nemecké komando SS.
Príbeh Voloďu, ktorý pôsobí v horách ako partizán spolu so svojou partizánskou skupinou, je zasadený do drsného prostredia hôr. Jeho láska k tajomnej Marte je daná do protikladu k tragickým udalostiam druhej svetovej vojny. Režisér inscenácie Tomáš Procházka spolupracoval so súborom na inscenácii textu Elfriede Jelinek Zimná cesta. V prípade tejto inscenácie však nevyužil svoje skúsenosti z inscenácií a projektov, ktoré vytvoril v spolupráci s nezávislými súbormi (hlavne v spolupráci s choreografkou Martou Polákovou či Divadlom Petra Mankoveckého), v ktorých sa snažil nachádzať a aj nachádzal nový inovatívny divadelný jazyk. Žiaľ, v najnovšej inscenácii Mestského divadla v Žiline sa objavujú mnohokrát len predvídateľné klišé, ktoré síce čerpajú z deja románu, ale neinterpretujú ho. Prvým problémom je už samotná dramatizácia románu, ktorá vyznieva veľmi sploštene. Na prekážku dramaturgicko-režijnej práci na inscenácii bolo angažovanie autorky dramatizácie Lenky Garajovej do pozície dramaturgičky. Inscenátori sa tak ochudobnili o pomyselné tretie oko, ktoré by mohlo režisérovi a autorke pomôcť k nachádzaniu a riešeniu úskalí dramatizácie: od prvotného vypracovania charakterov, cez nie príliš šťastné striedania vojnových a povojnových udalostí až po samotné budovanie zápletky a konfliktov. Z textu nie je príliš jasné, čo chcú tvorcovia dramatizáciou povedať, čo chcú z Mňačkovho textu v súčasnej dobe akcentovať. Bez nápadu alebo jasného inscenačného kľúča sa inscenácia mení na sled obrazov, ktorým dominuje partizánsky boj v horách a Voloďove spomienky na vojnu, rozprávané počas jeho pobytu v nemocnici.
Herecké výkony sa zákonite pohybujú v obmedzených hraniciach dramatizácie. Doplácajú na nedostatočné vykreslenie a schematizmus. Hlavná postava Voloďa v podaní Michala Kolejáka nemá ako vystavať zmeny charakteru. Pôsobí zádumčivo, trochu zakríknuto, len niekedy sa dá vyprovokovať k dramatickejším výpadom. Jedine Ivana Kubáčková, sa herecký vymyká: sústredene hrá tajomnú postavu Marty. Jej prítomnosť na javisku dáva situáciám istý nádych nadprirodzenosti a kontrapunktu. Rovnako tak je aj príčinou najväčšieho konfliktu medzi partizánmi, aj keď niekedy prechádza do bratislavského akcentu, jej postavu môžeme radiť k uveriteľnejším. Partizánska skupina v podaní Braňa Baču, Jána Dobríka, a Tajny Peršić pôsobí nehomogénne, nedostávajú rovnaký priestor a nemajú možnosť, aby medzi sebou rozohrali vážnejšie akcie. Zdravotná sestra Eliška v podaní Anny Novákovej zase pôsobí krehko a naivne.
Hudba Mariána Zavarského naproti tomu patrí k najvýraznejším črtám inscenácie. Industriálne zvuky evokujú dusivú atmosféru. Hlavne na začiatku navodzuje pocit, že pôjde o inscenáciu, ktorá sa bude vymykať realistickému poňatiu románu. Bohužiaľ, zostáva tu len pri pocite. Kostýmy Martiny Golianovej pozostávajúce z uniforiem príslušníkov SS a mundúrov partizánov sú na rozdiel od náznakovej scénografie ladené realisticky. Náznaková scéna Zuzany Hudákovej, ktorej dominuje niekoľko panelov, slúži skôr na nesúrodé zmeny scény, ktoré nejednotne realizujú herci alebo aj technici. Už toto riešenie akoby rezignovalo na zdôraznenie akejkoľvek interpretácie.
Inscenácia Smrť sa volá Engelchen mohla priniesť do repertoáru pre žilinský súbor neobvyklý titul a aj pohľad mladej generácie tvorcov a hercov na vojnu a naše dejiny, ale ustrnula v náhodilosti dramatizácie a režijnej koncepcie a nepresvedčivých hereckých výkonoch.
Dramatizácia a dramaturgia: Lenka Garajová. Réžia: Tomáš Procházka. Scéna: Zuzana Hudáková. Kostýmy: Martina Golianová. Hudba: Marián Závarský. Videoart: Marek Moučka. Odborná spolupráca: Peter Hricák. Účinkujú: Michal Koleják, Michal Tomasy, Braňo Bačo, Ján Dobrík, Ivana Kubáčková, Anna Nováková, Tajna Peršić, Iveta Pagáčová a David Uzsák. Premiéra 13. 1. 2018 v Mestskom divadle v Žiline.
Reportáž z predstavenia tu.
Foto/Zdroj: Mestské divadlo v Žiline
