Básnik a literárny publicista Peter Prokopec nazval recenziu štvrtej básnickej zbierky Jána Gavuru: Kráľ hlad Príroda ako druhá veličina pomeru.
*zvukovú podobu recenzie v čítaní Martina Meľa doplníme čoskoro
Text recenzie:
Ján Gavura sa spája s literatúrou vo viacerých smeroch. Pôsobí ako pedagóg na vysokej škole, ako literárny vedec a kritik, ako šéfredaktor časopisu o poézii Vertigo, ako prekladateľ a - v neposlednom rade - ako básnik. Vydal štyri zbierky Pálenie včiel, Každým ránom si, Besa, a nateraz poslednú s názvom Kráľ hlad.
Ján Buzássy napísal v básni Zlatý rez nasledovné verše: "Z pomeru toho, čo sme, / k tomu, čo sme mohli byť, / vieme, čím sme byť mali." Ak sa na knihu Kráľ hlad pozrieme optikou týchto slov, uvedomíme si, že sa v nej dajú nájsť všetky potrebné veličiny k výpočtu.
Gavurove básne nikdy neprinášali zbytočnú snahu o efektné slovné kreácie, nikdy nepovýšili formu nad obsah. Ich sila spočíva v jazyku, ktorý autor dokáže využiť v prospech celkového vyznenia. Akoby niesli istú plnosť a ticho, ktoré je nutné, aby mohla vystúpiť z textov a komunikovať - na ďalšej úrovni, čo nasleduje za slovami.
To, čo sme, dokáže Gavura vystihnúť v úlomkoch - a je na nás, aby sme sa ich pokúsili pozbierať a celkový obraz dotvorili vlastnou skúsenosťou s bytím. Napríklad v básni Správa zo služobnej cesty zo Škocjanskej jaskyne môžeme získať jednu z častí v podobe veršov: "Čierna je odvrátenou stranou nášho vesmíru, / je placentou a pupočnou šnúrou, / sme to, čo sme videli." Báseň Koniec koncov prináša ďalšiu rovinu: "O spáse vieme, že jej predchádza pekelný očistec, / neliečiteľná choroba, ochrnutie, bezvládnosť, / zamknutie živého ducha do stareckého tela, / smrteľná zrážka, pomalá dosť na to, / aby si človek uvedomil, že nebol pozorný, / keď si pre seba želal spásu ako to najlepšie."
Gavura je vo svojich postrehoch presný a rovnako presne volí slová. Dôkazom sú aj verše básne O srnách a ľuďoch: "Nohy vydržia prekvapivo veľa, / keď zver uteká pred svorkou, / ako človek pred predstavou samého seba / odkiaľsi z budúcnosti."
To, čo sme mohli byť, v knihe Kráľ hlad zosobňuje v istom zmysle príroda. V Gavurových básňach zohráva dôležitú úlohu. Je stvoriteľkou, neobmedzujú ju emócie ani chyby rozumu. V texte Nový romantizmus môžeme čítať: "Na tisíci pokus príroda / plodí dokonalé srny, diviaky, vlky, / ale pre nás, čo sme boso neprešli / ani jednu z lesných ciest, / je tu len škrupina hliny a tráv / zahryznutých do seba, / prach na knihách, / úhľadne uložených v policiach." Že je príroda sebestačný organizmus s vlastnými zákonmi a že vládne nad nami tým, že nás vôbec nepotrebuje, čítame vo veršoch z Malých jarných úlovkov: "Tiene zelenej odstupňované, ozvučené, / živé, harmonické, symetrické a prítomné / aj bez slov a tých, čo by ich mohli vysloviť."
Byť prírodou by znamenalo začleniť sa do nej, byť jej pevnou súčasťou, ako sú srny, vlky, diviaky, zajace, líšky - jednoducho celé osadenstvo lesov a polí. Cibriť v sebe ich inštinkt, ktorý sa ozýva, keď hrozí nebezpečenstvo, sýtiť sa podľa pravidiel tela, zabíjať bez nenávisti.
Poďla Buzássyho vzorca z pomeru toho, čo sme a prírody, získame vlastné zrkadlo a v ňom obraz toho, čo sme mali byť. Na prebale najnovšej Gavurovej zbierky sa píše: "… v ktorej je prírodný a ľudský svet zobrazený ako súhrn básnických sond a podobenstiev o krutosti a kráse, ako otázka, či je vykúpenie stále možné." Táto otázka je významnou súčasťou nášho výsledku. Možno ešte stále môžeme byť tými, ktorými by sme mali byť. A čítanie dobrej poézie, vrátane tej, ktorá sa nachádza v knihe Kráľ hlad, znamená bez pochyby vhodný krok.
Foto/Zdroj: Z obálky knihy Ján Gavura: Kráľ hlad
