Zimomriavky... píše Tereza Simanová

Zimomriavky...dnes píše Tereza Simanová

Ja mám zimu 9 mesiacov v roku. Počas skutočnej meteorologickej zimy chodím s hlavou zastrčenou hlboko medzi ramenami, nosím na sebe trikrát toľko vrstiev oblečenia ako priemerný odolný Stredoeurópan a snívam o tom, že vždy na jeseň odletím spolu so sťahovavými vtákmi do tropickej krajiny a vrátim sa až keď teploty stúpnu na znesiteľných 25 stupňov. Pre nás teplo- a juho- milných, ktorí sme sa narodili v nesprávnych zemepisných súradniciach patria tie zimomriavky k fyziologickému zimnému štandardu.

Tie druhé zimomriavky, ktoré sa môžu dostaviť i v letných horúčavách, mávam málokedy. Som otrlý dospelák, ktorého síce dokážu vyviesť z miery videjká psíčkov a mačičiek na sociálnych sieťach, ale na zimomriavky to nie je... Mojej mladšej verzii však spôsobovalo tento stav chvenia a príjemného vnútorného napätia prakticky čokoľvek.

Napríklad, pomerne dlho som verila, že 5. decembra mi topánku na okne sladkosťami plní Mikuláš a na Štedrý deň nosí stromček aj darčeky Ježiš. Nie Ježiško, ale 33 ročný zarastený Ježiš so stigmami na končatinách, s tŕňovou korunou na hlave a plachtou okolo bedier. Okrem vreca s darčekmi pre poslušné deti nosil na chrbte aj ťažký drevený kríž. Tento obraz sa mi zdal reálnejší ako predstava, že by mi mal stromček spolu s obrovskou krabicou lega alebo dokonca bicyklom, doniesť novorodenec. Každé Vianoce som teda dúfala, že Ježiša prichytím pri čine. Raz sa mi to naozaj podarilo. Keď som sa, asi ako päť-šesť ročná, vrátila z „jasličkovej", počula som spoza dvier obývačky nervózne šepkanie. Myslela som, že je tam Ježiš a moji rodičia od neho práve preberajú stromček a darčeky. Zimomriavky mi vyskočili až za ušami. Za dverami však boli len oni- pristihla som ich pri tom, ako v chvate zdobia stromček a odlepujú z darčekov cenovky.

Rodičia sa z toho snažili vykrútiť- vraj Ježiško im pomáha, aby mohli tie darčeky kúpiť a tak ďalej a tak ďalej... Predstavu o Ježišovi som však pochovala a ostal mi už len Mikuláš. Tak ako každý rok, aj v ten decembrový večer k nám jeden zavítal. Avšak bol trochu eklektickejší a pri pohľade na neho by ste mu darovali drobné na krabicové víno. Mal na sebe spratý červený froté župan, namiesto brady chumáč vaty prilepený lepiacou páskou o líca, lyžiarsku čiapku s brmbolcom, a francúzsku barlu omotanú alobalom. Bolo to síce zvláštne, ale stále to bolo na zimomriavky. Musela som mu zaspievať pesničku, zarecitovať básničku a nakoniec sa po kľačiačky pomodliť „anjeličku môj strážničku". Náročný Mikuláš, ale čo by decko nespravilo za balíček sladkostí.... Ako som tak pred ním kľačala a s pokorou pozerala do zeme, pohľad mi padol na končeky teplákov a papuče, ktoré mi boli povedomé. Patrili nášmu susedovi, ktorý v tých teplákoch a papučiach chodieval fajčiť na lavičku pred bytovkou. Zvyšok „anjelíčkamôjstrážnička" som len odrapotala a suseda som na dlhú dobu prestala zdraviť.

Počas uplynulej zimy som vyšla som z knižnice v starom meste a z ničoho nič, pekne naraz začali z neba tichučko padať vločky veľké ako odkvitnuté púpavy . Ulica stíchla, chodci spomalili, život na ulici sa zastavil. Cítila som sa ako v klipe k piesni „we are the world.." Myslím, že vtedy som mala zarobené na poriadky zimomriavky. A možno by aj prišli, keby mi vzápätí teta pri pokladni potravinách nevynadala, že som si zabudla odvážiť banány. Otrlí dospeláci si zimomriavky asi nezaslúžia...