List písaný do snehu...dnes píše Zuzana Belková

Milí moji spolucestujúci na každodenných cestách vlakom,

keď som pred viac než dvomi rokmi začala svoj prerod z človeka mestsko-kaviarenského na osobu závislú od cestovného poriadku, počasia, techniky a počtu miest na sedenie, dala som si záväzok nekamarátiť sa. Udržať si odstup, nekonverzovať a nedať sa vtiahnuť do obligátneho skupinkovania, tak smiešne podobného žabomyšiemu kastovaniu v škole. Nemyslela som to zle. Dokonca ani nafúkaná a povýšenecká nie som, hoci možno presne tak na svojich klopkajúcich podpätkoch pôsobím. Ja som len chcela využiť každulinkú minútu. prácu, na čítanie, na upokojujúci pohľad z okna a osamenie so svojimi myšlienkami. Lebo ako monotónne týždne a mesiace ukázali - len chvíle strávené vo vlaku môžu byť mojím jediným časom, keď si na mňa nikto a nič nenárokuje.

Niežeby som vyfňukávala, že som na tom horšie než desiatky a stovky mne podobných pravidelných cestujúcich. Rovnako ako ony a oni prestupujem z roly do roly a jediný rozdiel medzi mnou a nimi je azda ten, že o kúsok lepšie zvládajú oddeľovanie pracovného a rodinného a ani náhodou sa im nestane, že by v adventný večer ťukali do notebooku svoj pokus o list komukoľvek kamkoľvek, súčasný, do minulosti alebo aj do budúcnosti. Čerstvo trojročný hlások vedľa mňa hrá päť postáv v prepracovanej konverzačke medzi čiernou mačkou, pavúkom a tromi veselými strašidlami. Viem, vzorná mama by zakročila, rázne by odložila dcérkinu knižku s vystrihovanými postavičkami a pustila sa do spôsobného rituálu uspávania so samými vhodnými a odborníkmi odobrenými rozprávkami.

Čo narobím, vzorná a načisto pozitívna hrdinka som bola naposledy na vysokej. Teraz sa radšej dojato teším z detskej fantázie, kašlem na premúdrené rady teoretikov a prehliadam neporiadok na koberci, kým ma neuzemní ostrá bolesť v chodidle, ktoré práve nehatene duplo na plastovú figúrku psíka Rubblea.

Ráno polospiaca v polotme pohladkám vlnité vlásky a po siedmej už sedím v rýchliku preplnenom príbehmi vypočutými z rozhovorov sprava i zľava. Rozhodnutie pomlčať si vo vlaku ráno i popoludní mi totiž ako vedľajší efekt prináša zvýšenú citlivosť voči konverzáciám z okolia. Nerobím to zámerne. Nenatŕčam uši so zámerom zbierať klebety. Nechystám sa oči vyočiť a uši vyušiť len preto, aby som si nazbierala onen povestný spisovateľský materiál na budúce spracovanie.

Všetko sa deje len tak mimochodom. Pragmatická manažérka telefónneho operátora preberá víkend s vnúčatami s účtovníčkou, ktorá vo voľnom čase maľuje hodvábne šatky, milovník histórie a technických vychytávok Lacko prikyvuje v rozumne rozvrhnutých intervaloch úradníčke z ministerstva, ktorá malému spoločenstvu práve opisuje nový kabát, čo jej šije piata z ich partie, moja rovesníčka s večne ustarosteným výrazom, pri ktorej už ani netipujem, čomu sa v práci venuje. Kupé je plné ich dobrosrdečného smiechu, taký je stredný vek, keď sa vydarí. Kilá navyše prestanú byť nepriateľom, rozvody sú len matnou vzdialenou spomienkou, kamoške s učebnicovým zlatým manželom Jožkom nezávidíte, ale úprimne doprajete, závanom kultúry je koncert maďarskej speváčky Nótar Mary na námestí počas klobásového festivalu. Čo ráno, to iná konštelácia spolusediacich alebo - a toto je fakt zlé - spolustojacich účastníkov debatného krúžku v priestoroch rýchlika.

Rýchlo odvrátim zrak, aby som sa nerozosmiala pri recenzii nového nápadníka z úst jednej z troch grácií okolo mňa. Majú asi dvadsaťšesť, darí sa im v korporáciách, disciplinovane sa potia vo fitku a pri každej možnej príležitosti vzdychajú, že aké sú staré a že aké to bolo super, keď žili v usporiadaných dlhoročných vzťahoch. Trochu randia, trochu to potom rozoberajú, trochu nakupujú dekorácie v Jysku, snívajú o dovolenkách a tričkách Carl Lagerfeld pod vianočným stromčekom. V scenérii iného rána Vanesa s fejkovou kabelkou a odrastmi v predĺžených blond vlasoch práve mení prácu a štíhla Niki, čo vyzerá ako s výzorom postavy z Boticelliho obrazu, sa šťastne opiera o frajera, nedávno zbaleného vo vlaku, a to aj napriek tomu, že na počudovanie nemal profil na facebooku.

Také sú súčasné lovestory z malého mesta: bez umelých nechtov a bez aktívneho profilu na sociálnej sieti akoby si ani nebola. Osamelá šľachovitá rovesníčka hladí psíka v košíku, skupina hlučných poisťovákov a ítečkarov preberá novinky vo fantasy.

Milí spolucestujúci, nech by ste mi mimovoľne poskytli akékoľvek zápletky a rozuzlenia, nevnímam vás ako panoptikum. Na to ma príliš účinne ukotvujete v realite. V úplne inej ako tej jemne elitárskej z vysielania Rádia Devín, ale predsa len v realite. Smutno-smiešnej, trpkej, komickej alebo aj úplne boľavej, hlavné je, že mi nedovoľuje nosiť nos dohora.

Zoči voči mi to síce ktovieako nejde, ale veď na to sú listy: priatelia, úprimne vám želám šťastné Vianoce.

Nové Zámky, 20. december 2018