List písaný do snehu...dnes píše Ján Púček

Milý dedo,

dvadsať rokov dávame každé Vianoce na stôl prázdny tanier a vždy si pri tom spomenieme na Teba. Začiatok štedrej večere je odvtedy rok čo rok ako cez kopirák. Vstaneme, začne modlitba - a babička sa pri pohľade na ten tanier rozplače. Pretože chýbaš. Je krásne, že láska má takú trvanlivosť, že v nej ešte stále žije.

Škoda, že to tak nie je so všetkým. Napríklad s pamäťou. Celý deň som dnes rozmýšľal nad tým, koľko som to mal vlastne rokov, keď si odišiel - bol som si istý, že sedem, no počty mi vôbec nesedeli. Vedel som rok. A pamätal som si aj tmavozelenú bundu s čiernou páskou, ktorú som mal na Tvojom pohrebe, dokázal som si ju vybaviť na vešiaku v školskej šatni - v budove, do ktorej som chodil len ten jeden jediný rok. A predsa to bolo inak. Pamäť ma oklamala. Bundu zavesila na iný vešiak.

Prednedávnom sa nás pýtali, kto bol podľa nás najväčším Slovákom. A jedným dychom dodali aj druhú otázku - či si myslíme, že Jozef Tiso bol vojnový zločinec alebo mučeník. Ty dobre vieš, ktorý Tiso. Presne ten, vďaka ktorému si prežil päť a pol roka v lágroch a basách tretej ríše. Terezín. Gollnow. Potom súd v Berlíne. A poprava štrnástich Tvojich kolegov z odboja. Ty si prežil, Ty si sa vrátil, ale nejakých 70 000 ľudí - rovnakých Slovákov ako ja, ako ty, alebo ako on, katolícky kňaz - už nie, pretože ich zavraždili. Bodka.

Skoro každý deň chodím popod jeho krvavý balkón v centre Žiliny a zakaždým ma udivia tie bohaté vence kvetov visiace na fasáde.

Reklamu stiahli. Operátori odmietli prijímať prázdne esemesky od uctievačov prázdneho hrobu. A čakáme, čo bude ďalej. Stalin? Hitler?

Sú veci, o ktorých sa nedebatuje. Naučili sme sa ich už ako deti. Napríklad, že niektoré veci sa nejedia, pretože sú jedovaté. Taká muchotrávka zelená. A že do niektorých vecí sa nešliape, pretože páchnu. To je jasné. A rovnako by sa o niektorých ľuďoch nemalo uvažovať ako o mučeníkoch, pretože majú na rukách krv. Povedz, prečo museli túto otázku počúvať ľudia, ktorí prežili Osvienčim, ľudia, ktorí sa v 45. vrátili domov zlomení, a nikoho tam nenašli, prečo ju musia počúvať ľudia, ktorým chceli aj vďaka tomuto „mučeníkovi" ukradnúť celý život?

Chýbaš nám, dedo. Aj preto ten prázdny tanier. No čoraz častejšie si hovorím - ako dobre, že si sa toho nedožil, že sa nemusíš pozerať na to, ako zlo vstáva z hrobu a my si ho púšťame do obývačiek, uvoľňujeme mu miesto na pohovkách, možno aj pri štedrej večeri sa o kúsok posunieme, aby sa zmestilo. Lebo nejde len o tú reklamu, ktorá vydržala jediný deň.

Tento list píšem do snehu. Najneskôr na jar stečie do kanála. Rozplynie sa. Vybledne ako tvoj obraz. Aj môj sa tak časom vytratí.

No my ešte kladieme na stôl prázdny tanier a spomíname. Budeme si rozbaľovať darčeky, budeme túžiť po pokoji, po láske, po mieri. A cez okno, ktoré necháme otvorené pre Ježiška, k nám nafúka záveje zla.

Najskôr som Ti chcel napísať, že by som si veľmi prial jeden jediný darček. Aby sme nezabúdali. A potom som si spomenul na tú moju bundu na celkom inom vešiaku v celkom inej školskej šatni. Na čiernu pásku na ramene. A zahanbil som sa. Veľmi som sa zahanbil.



Prepáč mi,
Tvoj Ján
V Žiline, 18. decembra 2018