List písaný do snehu...dnes píše Hana Rodová-Kolbašská

Milá babička,

naposledy som Ti písala asi v roku 1986, keď som si užívala pioniersky tábor a úvodom môjho listu som Ťa srdečne zdravila. Dokreslila som Ti k tomu aj obrázok a tešila sa na Tvoju odpoveď. Odvtedy som Ti už nepísala, kto vie prečo. Možno len nebolo o čom, nebolo kedy, alebo sa písanie jednoducho vytratilo z módy. Možno bolo len jednoduchšie zatelefonovať z búdky za pár drobných, neskôr z mobilu. Aj tak bolo vždy najlepšie vidieť Ťa, ako sa tešíš z každej maličkosti, s ktorou som Tebou prišla. A nikdy si ma neodmietla. Ale už odbočujem... Jasné, je náročné formulovať myšlienky, klásť slová jedno vedľa druhého. Ale Ty, ako bývalá učiteľka, to istotne chápeš.

Skutočne si mi urobila radosť, keď si mi môj dávny list písaný atramentom na taký skutočne listový papier, pred pár mesiacmi, v obálke s mojim menom vrátila. Znova som bola tam, malá v cudzom svete, plná očakávania, a zároveň aj vedomá si toho, čo v rokoch „po liste" nasledovalo.

Dnes, keď som už do ruky nebrala pero, ale sadla som si ku klávesnici počítača Ti chcem napísať tak veľa o živote, ktorý žijem, o radostiach i strastiach, čo denne prežívam. Chcem Ti ale, milá babička, písať o vianočných očakávaniach Tvojich pravnúčat v podobe jedinej nesplniteľnej veci - skutočného psa, aj keď poznám Tvoj radikálny názor... Chcem Ti písať o zdobení stromčeka v slamenom duchu, o zvírenej múke nad doskou stola v kuchyni, rozliatom mlieku, príprave koláčov... I o tom, že nech robím, čo robím, a môžem sa akokoľvek snažiť, žiadne nevoňajú a nechutia tak ako tie Tvoje.

Chcem Ti napísať o čarovných skriniach plných prekvapení i o mojich vracajúcich sa snoch o tajomnom svete farebných celofánov, do ktorých sme, pamätáš, spolu balili čokoládové cukríky namiesto saloniek. Chcem Ti písať o pravidelnej škriepke o tom, kto bude kde sedieť pri štedrovečernom stole, a ktorá rozprávka sa bude tento raz pozerať ako prvá. Tentoraz už mám premyslené rodinné príbehy, čo budem deťom rozprávať. Dúfam, že sa nenahneváš, že si niektoré udalosti prispôsobím. Veď i Tebe sa to občas stalo... Všetko to už mám pred očami rovnako ako výrazy tvári detí pri rozbaľovaní darčekov i Tvojej tváre a šibalský pohľad, ktorým si všetko kontrolovala. Chcem Ti písať aj o modlitbe, ktorú spolu v tichu prežijeme. Ja sa ju budem po prvý krát modliť aj za Teba.

Chýbaš mi... Po prvý krát budú tie moje, sebecké Vianoce, bez Teba, bez starých rodičov, po ktorých omrvinky zo sviatočného stola vŕzgajú pod nohami tak akosi inakšie.

Odpusť, písať listy som po čase prestala úplne, a tak mi ani ten pre Teba nejde až tak ľahko, ako by som chcela. A naozaj to nie je preto, že viem, že už mi naň nikdy neodpovieš. Napriek tomu budem čakať.

Našťastie listy stále objavujem. I tie v Tvojej škatuli od topánok, na ktoré potajomky sadá prach. To čaro otvárania obálky a očakávania. A píšem. Áno, sú zredukované do pohľadnicového formátu... Veď vieš, že radšej zavolám ako píšem sms, či mail. Radšej ale napíšem list, ako stratím kontakt. A s Tebou ho stratiť nechcem. Stále budeš v mojom srdci.

Hana