List písaný do snehu...dnes píše Zuzana Mojžišová

Bratislava, 3.12.2018

Vážený pán Janáček,

najradšej by som za vami vycestovala a podelila sa osobne s vami o moje pocity a dojmy z vašej hudby, ktoré v sebe už dlhé roky prechovávam. Tá predstava, stretnúť sa s vami, spoločne si posedieť, porozprávať sa a možno si aj trochu zaspievať nejakú moravskú ľudovú pieseň pri pohári vínka, ma vždy rozveselí. Viem, že ste milovali ľudovú hudbu, váš rodný moravský kraj, krásnu lašskú prírodu a moravské nárečie, ktorého melodiku i rytmus ste dôsledne študovali. Napokon všetky tieto reálie sa stali vašimi inšpiráciami a sú súčasťou vášho diela, sú vpísané vo vašej hudbe. Sú to možno banálne ale veľmi dôležité životné hodnoty, ktoré ste si hneď zo začiatku umeleckej tvorby uvedomili a celý život ste si ich ctili a držali sa ich.

Každé ráno, keď prídem do práce sa na mňa usmievate z portrétu, ktorý visí u nás v hudobnej redakcii v Slovenskom rozhlase na stene. Aspoň takto sa môžem potešiť z vášho mäkkého ľudského pohľadu a zároveň temperamentného fičúrskeho úsmevu spopod fúzov.

Pán Janáček, dovoľte mi trochu vám odôvodniť zámer môjho listu, aj keď hneď na úvod vám chcem vysloviť poďakovanie. Poďakovanie za vašu hudbu, ktorá ma vždy silne zasiahne.

Pri počúvaní hudby sa vždy snažím, ak mi to prostredie a umelecká interpretácia dovolí, vcítiť sa do jej atmosféry, dobre sa započúvať do samotnej hudobnej látky a odovzdať sa hudobným procesom, ktoré autor vpísal do partitúry. Vždy ma zaujíma ( veď aj preto som hudobnou redaktorkou) pôvod kompozície, dôvod jej vzniku, okolnosti kompozičného procesu a autorove zámery, ale aj jeho životný status v čase písania diela. Samozrejme, že tieto vstupné informácie dokážu ovplyvniť vnímanie znejúcej skladby. Dokonca sa snažím vžiť sa s autorovými predstavami a pohnútkami, ktoré ho v tvorivom momente opantali. Rozmýšľam, či príbeh, ktorý vpísal skladateľ do svojej hudby, nesie autorove osobné črty. Či jeho konkrétny zážitok, ľúbostný vzťah alebo životná skúsenosť sú múzami a umeleckými impulzmi. Či jeho pravda, ktorú v sebe nosí len on, je ukrytá v notovom zápise a v samotnej znejúcej hudbe. Akokoľvek sa menia historické epochy, hudobné štýly a kompozičné techniky, vždy má pre mňa osobne najväčšiu hodnotu emócia. Nemyslím teraz sentiment, slzy a plač, ale ten hlboký zážitok, ktorý vo vás dokáže zanechať len kvalitné umenie, naozajstná hudba. Keď cítim, že v duši mi niečo vrie, keď po koncerte odchádzam v tichu a ešte niekoľko dní vo mne doznieva zážitok, vtedy je pre mňa hudba hudbou. Hovorím si, že vtedy sa autorovi podarilo vložiť do svojho diela kus svojho sveta, myšlienok, pocitov a kompozičné umenie, technika je len návodom a dobrým nástrojom k tomuto prepisu.

Vážený pán Leoš Janáček. Pred pár týždňami som mala možnosť naživo vidieť vaše operné dielo. Vašu Káťu Kabanovú vo vynikajúcej réžii a interpretácii. Všetky zmysly boli zapojené, radosť sa pozerať, počúvať, cítiť divadelnú atmosféru, sedieť v krásnom zrekonštruovanom divadle nesúcom vaše meno. Mimochodom na takéto divadlo by ste boli aj vy určite právom hrdý. A stalo sa to, čo vždy pri počúvaní vašej hudby. Zažila som vás. Cítila som vaše pocity, uvažovala nad vašimi myšlienkami, prežívala váš príbeh zapísaný do partitúry s titulom Káťa Kabanová. Vaša hudba, pán Janáček, mi vždy spôsobí to chvenie v duši, uvedomím si pri nej, že toto je hudba. Vaše tóny, v ktorých cítiť moravské nárečie, hudobné témy priznávajúce svoj pôvod v ľudovej hudbe, vaša schopnosť napísať melódie, ktoré rozcítia, vaša zmyslená farebnosť v hudobných náladách a inštrumentácii a vaše silne tonálne harmonické cítenie - to je pre mňa hudba. Hudba so silnou emóciou. A práve prenos emócie z autora do hudby a následne cez interpretov na poslucháča, to je to najnáročnejšie v hudbe. Vy to pán Janáček viete bravúrne. Vám sa to darilo, prostredníctvom vašej hudby darí a verím, že dariť aj bude. Každému želám zažiť Emóciu Leoša Janáčka, ktorá vo vás ešte dlho žije, a po dlhšom čase, vždy pri spomienke sa oživí.

Vážený pán Janáček, práve takéto zážitky mi dávajú silu žiť a tvoriť. Mám v sebe totiž trochu hudobného talentu, rada spievam a milujem naše slovenské ľudové piesne. Vďaka vašej hudbe nachádzam silu ďalej hudobne pracovať s ľudovou piesňou, citlivo ju transformovať a transportovať medzi ľudí. V ľudovej hudbe sa skrýva obrovská emócia - emócia našich praprarodičov, prarodičov a rodičov. Vy ste sa pán Janáček za moravskú ľudovú pieseň nehanbili, naopak ste si ju ctili. Bolo to pre vás prirodzené. A rovnaký pocit nosím v sebe aj ja. Aj keď dnes sa s emóciou k ľudovej hudbe žije ťažšie, nie každý vás chápe a málo kto rozumie, čo v sebe skutočne ľudová pieseň ukrýva. Vďaka vám pán Janáček, však zdá sa, budem ďalej za ňu bojovať. Pýtate sa, že ako? Jednoducho - hudbou, piesňou. A keď bude najhoršie zahrám si vaše klavírne skladby, ktoré mi vrátia silu naspäť. A vlastne to som vám chcela povedať, že vaša hudba má obrovskú silu a moc.

Vážený pán Janáček, ešte raz mi dovoľte poďakovať vám za vašu hudbu, ktorej ste odovzdali to, čo ste cítili. My to teraz môžeme cítiť tiež. A robí nám to radosť.

S poďakovaním za krásne zážitky sa s vami lúčim.

Zuzana Mojžišová

PS:

To spoločné pozemské stretnutie sa nám už asi nepodarí si dohodnúť, ale možno sa uvidíme v hudobnom nebi.