List písaný do snehu...dnes píše Jozef Palaščák

Drahý neznámy autor,

Píšem ti, lebo som z tvojej tvorby unavený. Alebo ak budem presnejší - ani nie z tvojej tvorby, ako skôr z metódy akou sa k svojej tvorbe staviaš.

Hra na inkognito, hoci je úplne zrejmé, že si spoluautorom (minimálne) tuctov kníh, to skrývanie sa za literatúru, inšpiráciu, náhle vnuknutia, prsaté múzy... Nerozumiem, prečo si to nepíšeš sám, keď ťa tak baví do toho remesla fušovať. Pardon, ty nefušuješ. To my ostatní sme diletanti a ty blahosklonne kde tu potiahneš zlatistým brkom a zrazu sú tie naše čmáranice čitateľné a je z toho umenie. Pán autor musí všade nechať svoju stopu, ale aby nechal podpis, to sa mu už neráči.

Vieš aký je to pocit, keď dostaneš cenu, dostaneš prémiu, alebo nedajbože peniaze (čo sa nedeje často) a ty dobre vieš, že si len sedel za stolom a čakal. A čo som urobil, aby inšpirácia prišla? Ráno vstal? Narodil sa? Naučil sa písať? Väčšina mojich spolužiakov, čo sa učili písať so mnou sú panensky nepoškvrnení estetickým vnímaním. Ja to mám, oni nie. Nevyzerajú nešťastnejší. Takže: ľudia mi skladajú poklony a ja viem, že nemajú prečo. Lebo ten rozdiel medzi mojím scribere a poesis, o ktoré sa snažím, si urobil ty, nie ja.

Výborne ma pobavila jedna literárna vedkyňa. Okrem toho, že sa ku mne začala priznávať až potom, čo mi vyšla kniha, mi raz vysvetľovala, ako funguje tvorivý proces: autor vraj vie, čo ide písať, pekne si to premyslí a potom umne/ftipne, štýlovo zapíše. Zdržiaval som sa smiechu - súdružka totiž literatúru nepíše, ale takýto ideologický spôsob písania mohol vzniknúť iba v ostatnom režime - ešteže ho udržiavajú pri živote spirituálni lyrici ako ja a feministky. To sú posledné bašty uvedomelého písania. Ostatní dobre vedia, že nevedia. Že sadnú za papier, či počítač a BIM! Príde to.

Ešte ma irituje, ako lajdácky nechávaš spisovateľov parafrázovať, persiflážovať, ironizovať, parodovať, subverzovať, citovať svoje vstupy do ich tvorby. Robia si čo chcú. Ako keby si nebol. Ako keby nevedeli, že im do toho aj tak budeš kibicovať. Napríklad: úplne bez ostražitosti som si prečítal knihu Anatolija Pristavkina Nocovala chmárka zlatá (povedz, kto dá takýto názov knihe?). Prečo som po niečo takom vôbec siahol? Lebo som si ten názov pamätal z učebnice literatúry pre ôsmy ročník ZŠ. Chyba. Malo to humor, malo hravosť, štýl - skrátka vyzeralo to na milé prekvapenie. Až do nejakej druhej tretiny knihy. Skoro ma zabil! Plakal som ako nemluvňa. Tá kniha je strašná, tá kniha je úžasná. To nie je literatúra, to je zbraň hromadného ničenia. Predstav si, v tej istej čítanke je aj Hrabalova poviedka. Hrabal - pre ôsmakov. To by mali zakázať. Tie deti to poznačí tak, ako to poznačilo mňa. Podávanie drogy v malých dávkach nespôsobuje imúnnosť. Už vtedy si ma chytil, už odvtedy nemôžem bez literatúry, bez slov, byť. Ale to ti nestačilo, pán autor. Kým v tom čase som ešte z Rúfusovej tvorby zdúpnel odporom a pri recitácií jeho básní som zatváral oči, aby som tú hrôzu zniesol, neskôr som ho dobrovoľne čítal. Ale ani to nie je dosť, však? Ja píšem. Chápeš? Aj ja píšem. A obaja vieme, že v tom máš prsty - teda aspoň v tých lepších básňach. Áno, poéziu píšem. Pritom jeden môj kolega - prozaik - vravieval, že chlap, čo píše poéziu po tridsiatke, je podozrivý. Nadsluhujem už pár rokov. Podľa mňa si len uľavoval, s jeho prózou to nie je väčšia sláva.

Tak ti teda takto verejne, otvoreným listom do rozhlasu pekne ďakujem.

Stretneme sa, keď ma zas bude zo sna mátať nejaký sujet, alebo keď budem mať potrebu opísať vplyv novembrového mrazu na moje rozorvané vnútro.

Do skorého videnia.

Lúči sa spoluator, Jozef Palaščák,

V Košiciach, alebo kdekoľvek.

7.12.2018