List písaný do snehu...dnes píše Tomáš Boroš

Drahá sestra Imaculata,

veľká vďaka za prijatie - za poskytnutý luxus: ticho, pokoj a sila Ducha vznášajúceho sa všade navôkol je pre nás naozaj veľkým prepychom.

Napriek tomu, že žijete v prísnej nepreniknuteľnej klauzúre, nezabudli ste ani na pútnikov - na nás unavených a vystresovaných pocestných. Vyhradili ste nám malú, ale útulnú časť kláštora.

Predpokladal som, že sila atmosféry sakrálnych priestorov súvisí so starou architektúrou, ktorá si už niečo zažila a storočiami nasiakla duchom. Také gotické klenby kláštorných chodieb pohnú každým. Váš kláštor je však moderná stavba a predsa... v čom to je, že už pri vstupe k Vám, človek pocíti niečo neobyčajné. Hovoríte o premodlených stenách, žeby toto bola naozaj tá pravá príčina?

Spočiatku som po vašich chodbách kráčal veľmi neisto, opatrne, akoby som nechcel postúpať nejaké imaginárne kvety rastúce z podlahy, ako nehodný človek, ktorý už len svojou existenciou robí niečo opovážlivé a svojou prítomnosťou poškvrňuje posvätnú pôdu. Až kľúč, ktorý mi dala Vaša spolusestra, bol okrem kľúča k dverám mojej izby, vstupnej a kostolnej brány, aj kľúčom k môjmu uzamknutému telu a duši. Kľúč slobody - po priestoroch kláštora, samozrejme mimo klauzúry, som sa mohol pohybovať úplne slobodne, kedykoľvek odísť a prísť, oddýchnuť si, čítať, kedykoľvek si odomknúť vstup do Vášho kostola a to pokojne aj uprostred noci - čo som samozrejme využil. Takže aké ustrnutie, naopak voľnosť, sloboda.

Sloboda pohybu ale aj sloboda ducha. Tá sa otvorila odbúraním slovného spojenia „mal by som...": „Keď som už tu, mal by som sa veľa modliť - najlepšie už za úsvitu, čítať písmo, prekonávať sa, postiť sa, kajať sa..." Až Vy ste ma nasmerovali na správnu cestu. Odporučili ste mi veľa spať, poriadne si oddýchnuť, ani slovo o nejakých duchovných siláckych výkonoch. Až v tejto slobode som napokon s radosťou a úplne dobrovoľne vstal aj na Vaše ranné chvály o piatej.

Ďakujem aj za „stolček prestri sa". V jedálni pre návštevy sme si vždy našli pripravené jednoduché, ale veľmi chutné raňajky, obed, večeru. Nikto ich tam nepriniesol, nikto nič nechystal, jednoducho tam na nás vždy čakali. Odkiaľ sa vzali? Sú Vaše spolustestry neviditeľné? A vaše lístočky s inštrukciami, ktoré sa nám prihovárali na rozličných miestach nášho pohybu!: napríklad: „Túto smotanu si, prosím pridajte do polievky", alebo „Vajíčka nájdete zabalené v utierkach, aby nevychladli." či: „Ak chcete toto pero použiť a nebude písať, skúste ho na chvíľu nahriať na radiátore." Áno, skúsili sme a fungovalo to.

Lístoček, či skôr ceduľka bola aj na jednom okne - bolo tam napísané: „Toto okno, prosíme neotvárať, vedie do klauzúrnej záhrady." Iným slovami - nejesť zo stromu poznania - to je vždy veľké pokušenie. Moja manželka to nakoniec nevydržala a nazrela. Ako Eva ma naviedla, pozrel som sa aj ja. Rajská záhrada! Ale nie pre naše oči. Rýchlo sme okno zavreli.

Stretnutie s vami v špeciálnej hovorni bolo veľmi príjemné. Oddelení drevenou - v podstate prívetivou, zároveň však autoritatívnou mrežou s akýmsi okienkom. Vy na jednej strane, my na druhej. V skutočnosti medzi nami niet nijakej mreže, sme na jednej strane - na strane života so všetkými bolesťami, starosťami, problémami i radosťami. „Rodina ako rodina" - povedali ste nám porovnávajúc Vaše spoločenstvo so spoločenstvom, ktoré tvorí moja manželka, deti a ja.

A tá hudba vašich modlitieb! - vysokým falzetom, na jednom tóne, polo rečou polo spevom v bizarných rytmických celkoch ste nás hypnotickými frekvenciami vťahovali do celkom iných svetov. Vaše tradičné modlitby sú naozaj veľmi avantgardné.

Ďakujeme aj za vaše darčeky - jablká obalené papierovým obrúskom vyformované do tvaru husi - ako symbolu sv. Martina, ktorý mal v čase našej návštevy sviatok. Keď sme tieto dary odovzdávali doma našim odrasteným deťom, boli pravdupovediac dosť zaskočené. Ešte nikdy nedostali jabĺčko do daru. Až keď im došlo, že tie jablká sú vlastne husi, pousmiali sa, ale zároveň sa neprestali čudovať.

Pohľadnica vášho kláštora visí nad mojím pracovným stolom. Vždy keď už mám toho všetkého dosť, zadívam sa na ňu, vkĺznem do vnútra, prejdem sa chodbami, odomknem si kostol, zbehnem do knižnice, iste ste ma neraz stretli.... a potom späť do reality. Avšak posilnený, premenený. Tak ako z pobytu u Vás.

Ešte raz veľká vďaka za všetko!

Požehnaný Advent Vám aj všetkým sestrám Klariskám.

Tomáš s manželkou

PS: Pošlete nám prosím recept na cviklovú polievku, ktorú sme u Vás jedli?