Glosa Zuzany Gindl-Tatárovej o tom, že hoci ide už o dva štáty, ich filmová spolupráca utešene rastie.
Vždy, keď vypĺňam nejaký dotazník kvôli akreditáciám na filmový festival alebo vízam na cestu do zahraničia, zarazím sa pri kolónke „miesto narodenia". A potom doň vpíšem: Československo. Lebo aj keď sa to už nepočíta, pravda je taká, že som sa v Československu jednoducho narodila. V Československu, ktorého výročie vzniku si dnes, 28. októbra, už oficiálne nepripomíname.
Pritom spoločný štát Čechov a Slovákov dokázal vytrhnúť oba národy z područia rakúsko-uhorskej monarchie, stal sa nielen spoločnou politickou bázou, ale aj priestorom kultúrnej výmeny a vzájomného ovplyvňovania. Bez Československa by nevznikol súbor nášho Národného divadla a nevznikla by ani súvislá slovenská filmová tvorba. To sú fakty, na ktoré netreba zabúdať. O športe a spoločných športových aktivitách nevraviac. Česi dodnes spomínajú na slávne bratislavské televízne pondelky, my si zase pripomíname svetoznámu československú Novú filmovú vlnu, ktorej základy sa zrodili na pražskej FAMU.
Rozdelením Československa na dva samostatné štáty, ktoré bolo podfarbené celou škálou emócií a vzájomných výhrad, sme sa postavili každý na vlastné nohy, a nebolo zrazu na koho ukazovať prstom a viniť ho z našich krívd, nedostatkov alebo prehier. A to na oboch stranách spoločnej hranice. Keď emócie nakoniec ako-tak opadli, dospeli sme postupne k istej vzájomnej nostalgii, k potrebe toho druhého na rôznych úrovniach. Dnes si ani neviem dosť dobre predstaviť nakrúcanie celovečerných filmov bez vzájomných koprodukcií, ktoré ako jediné dokážu v dnešnom svete spojiť sily a prostriedky na kompletné vykrytie finančne náročných filmových diel.
Vzájomná československá spolupráca v oblasti filmu však nespočíva len vo výrobe, ale aj v cielenej, často festivalovej distribúcii umelecky náročných filmov.
Asociácia českých filmových klubov celkom prirodzene spolupracuje a vymieňa si filmy s asociáciou filmových klubov na Slovensku, špičkový FEBIOFEST, založený známym slovenským dokumentaristom Ferom Feničom, putuje každoročne z Prahy do viacerých slovenských miest. No a začiatkom októbra prebehol nielen u nás, ale aj na českej pôde vždy s napätím očakávaný festival be2can: festival najlepších filmov z troch najväčších európskych áčkových festivalov, a to z Berlinale, z Benátok a z Cannes. Spoločnosť Film Europe, ktorá filmy v oboch krajinách uvádza, robí nesmierne záslužnú prácu, ak podobné filmy nechá cestovať po desiatkach väčších slovenských a českých miest. Vychytáva a nakupuje tieto špičkové diela doslova druhým pred nosom, aby ich koncentrovane a s veľmi odborným PR ponúkla publiku nielen v kinách, ale aj na kvalitných DVD. Je to cielene hodená rukavica divákovi z multiplexov, ktorý má konečne možnosť popri všetkých tých hollywoodskych blockbustroch, 3D žánrovkách ako sci-fi a fantasy, vidieť aj niečo iné. Iste, sú to filmy z opačnej strany barikády, no schopné na dosku popísať, v čom dnes žijeme. Neunikať od skutočnosti, naopak, znepokojiť diváka a podhodiť mu nové námety na premýšľanie.
A tak sa tento rok dostala do našich kín opäť silná zostava filmov, ktoré nezávisle na sebe mapujú stav, v ktorom sa dnešný zglobalizovaný, no paradoxne veľmi osamelý človek práve nachádza. Nebojácne prechádzame od analógu k digitálu, od toho konkrétneho k virtuálnemu, a jednoducho vôbec netušíme, kam nás to všetko dovedie. Mnohé diela zo spomínanej kolekcie be2can, ako je napríklad Ostlundov Štvorec, Zvjagincevov film Bez lásky, O tele a duši Ildikó Enyédy, Zabitie posvätného jeleňa od Jorgosa Lanthimosa alebo Krotká ukrajinského režiséra Sergeja Loznicu, výsostne umeleckou, no divácky príťažlivou a napínavou formou tvrdo reflektujú, čo to s nami zatiaľ robí. Zrazu máte pocit, že podvedome, doslova vizionársky uchopili niečo, o čom ešte ani nevieme, že žijeme. A čoho by sme sa možno mali začať báť... Samozrejme za predpokladu, že ešte stále dokážeme čítať filmové metafory...
Autor: Zuzana Gindl-Tatárová
