Glosa Daniely Kapitáňovej o jej konšpiračnej teórii
Áno, aj ja. Aj ja mám svoju konšpiračnú teóriu. Na rozdiel od tých s očipovanými jaštermi, iluminátormi a siedmimi židovskými klanmi, sa k tej svojej hlásim a beriem za ňu plnú zodpovednosť.
Moja teória vychádza z troch zarážajúcich zistení učinených už pred desaťročiami a – rovnako zarážajúco – dodnes fungujúcich.
Prvé: Každý z nás mal spolužiaka menom Uhrín.
Druhé: Spolužiaci menom Uhrín sa od nás ostatných odlišovali.
Tretie: V dospelosti ľudia menom Uhrín z našich životov miznú.
Uznávam, sem-tam sa môžu vyskytnúť výnimky z pravidla, niečo ako skloňovanie podstatného mena klavír, ale v zásade sú moje výskumy platné.
Takže logická otázka: kam sa naši detskí Uhrínovci podeli? Prečo sa rovnako nestratili Čiernikovci, Horváthovci, Hanáčkovci, Abrahámovci?
Pretože, priatelia, Uhrínovci sú z iného sveta.
Ináč sa to vysvetliť nedá. Jedine takto:
Uhríni sú obyvatelia Uhrínie, planéty, ktorá je na samom konci našej galaxie. Na Uhrínii existuje civilizácia tak dlho v mieri, láske a múdrosti, že jej obyvateľom vymreli všetky negatívne pocity, a preto už nemajú dôvod používať humor. Ibaže Uhríni sa smejú preukrutne radi. Aj keď si už po stýtisícikrát pozreli všetky komédie a porozprávali všetky vtipy, boli stále smutnejší a smutnejší. Začali síce smiech nahrádzať tabletkami tri krát denne nalačno a každodennými psychoterapeutickými cvičeniami, kde si mali predstaviť čokoľvek smiešne, ale tabletky nezaberali a smiešne sa im nezdalo nič. Uhríni chradli, vädli a malátneli. Preto sa najmúdrejší z múdrych rozhodli, že budú svojich dobrovoľníkov vysielať do iných svetov, aby sa tam náležite nasmiali a potom mohli doma zdieľať. Zo všetkých možností si vybrali Slovensko, (hádam sa im páčilo i to, že sme i my boli kedysi Uhri), keď videli, čoho všetkého sme schopní. Veď kde inde sa zrazu mení biele na čierne, potom zase za veľkých osláv čierne na biele, o chvíľu sa príde s odhalením, že čierne vlastne ani nie je čierne a biele biele, no a po krátkom čase sa národ takmer pobije, pretože už bielu od čiernej nedokáže vôbec odlíšiť. Tak si zavoláme vodcu, aby rozhodol. Vodca zdvihne pravicu, povie: toto, toto a toto je nádherne biele, toto, toto a toto pekelne čierne. Národ si s uľahčením vydýchne. Ale o pár rokov sa zase nájdu takí, čo sa odvážia povedať, že čierne nie je biele...a tak ďalej, a tak ďalej. No a malí Uhríni (samozrejme, že sa u nás menia na deti, aby boli čo nenápadnejší, ale drobné rozdiely stále badať!) si všetko zapisujú a keď dospejú (pozemský čas pre nich nič neznamená), vytratia sa z našich životov, pretože sa vrátia nazad do Uhrínie. Celé mesiace potom sa ozýva burácajúci smiech z ich malých uhrínskych domčekov.
Takáto teória by mohla vysvetľovalo moje zistenia ohľadne výskytu mena Uhrín a zároveň by nám dávala nádej, že kdesi pri hraniciach našej galaxie, naše bláznovstvá niekoho potešia. Inak by už vôbec, ale vôbec nemali zmysel.
Mimochodom, aj vy ste v detstve poznali niekoho menom Uhrín a vytratil sa z vášho života? Skúste sa zadívať na nočnú oblohu.
Daniela Kapitáňová
