Knihy a výtvarné umenie

Knihy a výtvarné umenie

Glosa Zuzany Bartošovej 

Dovolenku väčšina z nás spája s pobytom v prírode, v horách, alebo pri mori. Tí, ktorí milujú romantické destinácie, kde nehrozia diskotéky, berú so sebou aj knihy: na pláži, alebo večer po výlete si doprajú čas na čítanie.

Tento raz som išla za rodinou k moru autobusom. Nemala som miesto v aute: viezlo dcéru s tromi malými deťmi, môj muž šoféroval. Kniha na cestu musela byť útla, aby nezaťažila batoh. V zhone pred odchodom som siahla po Pohyblivom sviatku od Ernesta Hemingwaya. Čítala som ho ak mladá, mnohé som si pamätala, ale niektoré pasáže mi na ceste medzi Viedňou a Záhrebom pripadali ako nové.

Gertrúdu Steinovú, autorku môjho obľúbeného Životopisu Alice B. Toklasovej, mi Ernest Hemingway pripomenul v podobe provencálskej sedliačky, ako ju zachytil Picasso. A jej rada, aby mladí ľudia nekupovali šaty, ale obrazy svojich rovesníkov, ma potešila aj pobavila zároveň. Povedala, že kupovať naraz šaty aj obrazy je pridrahé. Dnes by som skôr varovala pred kúpou luxusných áut.

Ale späť ku knihám o výtvarnom umení, nemám na mysli ilustrácie. Je to svet sám osebe, hoci previazaný s dielami, ktoré sú na ňom nezávislé, lebo vznikli skôr. Knihy s reprodukciami však zvyšujú ich obľúbenosť. Listujeme v nich, pripomíname si zážitky z umeleckých diel. Alebo naopak, snívame, že ich raz uvidíme. Dokonca niektoré nás dokážu presvedčiť, že cestujeme kvôli nim na nové miesta.

A potom sú tu ďalšie knihy. Knihy, ktoré rada čítam, lebo o umení poctivo a kreatívne uvažujú, hoci nemajú žiadne reprodukcie. Predovšetkým tie, ktoré napísal Jean-François Lyotard. K jeho knihe O postmodernizme sa opakovane vraciam. Je plná porozumenia pre kultúru, pre nedávnu minulosť, pre súčasné výtvarné umenie a najmä pre súvislosti medzi nimi. Dnes sa zľahka hovorí o úsilí tých, ktorí presadzovali nepopisný spôsob videnia i stvárnenia skutočnosti a túžili umenie prepojiť so životom, ako o zlyhaní avantgárd. Lyotard ich však uznáva. Píše o dimenzii „vznešenosti" avantgárd, ktorá odlišuje pravé umenie od gýča. Ako zakladateľ postmoderného uvažovania neváha uznať autentickosť, hoci iní teoretici práve túto dimenziu súčasného výtvarného prejavu zavrhli.

Pravda, sú tu aj knihy o našom výtvarnom umení, ktoré sledujem, čítam a listujem. V posledných rokoch vyšlo niekoľko monografií žijúcich autorov. Priznávam, že ma niektoré nepotešili. Obrovský formát a ťažká váha majú presvedčiť čitateľov o dôležitosti geniálnych tvorcov. Ako keby sme nevedeli, že dnes všetko môžeme kúpiť. Na všetko sa dajú – pri patričnej dávke spoločenského taktu – získať peniaze.

Našťastie, sú aj iné publikácie. Katarína Bajcurová napísala o slovenskom sochárstve druhej polovice 20. storočia. V našom prostredí inovovala pohľad na túto disciplínu podľa súčasného chápania jej priestorových a intelektuálnych možností, i keď nerozumiem, prečo neobišla totalitných autorov.

Nedávno vyšla aj kniha britskej historičky súčasného umenia, Klary Kemp-Welsch, Antipolitické umenie strednej Európy. Popri uvažovaní o osobnostiach poľského, českého a maďarského prostredia, vyzdvihuje tiež našich autorov, najmä Júliusa Kollera. Pripomína však aj tvorbu Milana Dobeša, Alexa Mlynárčika, Jany Želibskej, Jozefa Jankoviča, Stana Filka, Vladimíra Popoviča, Petra Bartoša, Rudolfa Sikoru i Juraja Meliša. Klara, ktorej otec je Poliak, rozumie textom v slovenčine, ktoré vyšli počas totality v skromných katalógoch utajených výstav.

Prajem si, aby takýchto kníh ako posledné dve spomenuté, vychádzalo čo najviac. S podnetnými textami a vo formátoch, ktoré sa dajú vziať aj na cesty. S reprodukciami diel umelcov, ktorí výtvarnému umeniu, napriek dnes proklamovanej vyprázdnenosti, venovali svoj život.

Autor: Zuzana Bartošová

bartosova-glosa.jpg


Foto: ilustračné

Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame