Nudíme sa, a tak nenávidíme

Glosa týždňa

Nudíme sa, a tak nenávidíme

05. 09. 2017 12:54

Glosa Jána Púčeka

Skončilo sa leto, počas ktorého si Slovač fotografovala turistov v rôznych tuzemských letných destináciách. Plná hrôzy ich zdieľala po internetoch so zvolaním: „Už sú tu!" a čakala čo sa stane. No a stalo sa, národ sa začal báť. O čo? Asi o svoj národný poklad.

Skutočne, je to pravda, už sú tu - na svete naozaj žijú ľudia. To však nie je objav tejto letnej sezóny. Čo konkrétne sa však vyplašeným Slovákom nepozdávalo? Odev, jazyk, farba pokožky...

Posledné dva roky v sebe intenzívne živíme akýsi iracionálny strach. A keď napokon zistíme, že sa vlastne nemáme čoho báť, tak si pár dôvodov narýchlo vymyslíme, aby sme nevyzerali ako úplní blázni.

Tiež som bol v lete za hranicami domoviny a nikto si ma nefotil. Čudné...

My sa však už nebojíme len neznámeho a ťažko pochopiteľného, my už sa začíname báť aj dávno známych vecí ako oblaky pary za prúdovým lietadlom, ba dokonca aj najväčší slovenský letný festival sme schopní vyhlásiť za pokus o ovládnutie našej krajinky. Kým? Nevedno.

A zatiaľ: skutočné dôvody na skutočný strach nám unikajú pomedzi prsty, niet si ich kedy všímať pomedzi intenzívne orwellovské hodinky nenávisti, ktoré si aplikujeme v konských dávkach. Klíčiaca nenávisť už totiž dávno nie je klíčiaca, už rodí prvé trpké plody.

Niekedy opatrní hovorcovia fašistickej, dúfam, že ešte stále menšiny, nabrali odvahu a naskočili na dobrú vlnu. A ego si pýta viac. Ako aj jeden cynický bloger a vloger a údajný kandidát na župana Žilinského samosprávneho kraja, ktorý z tepla svojej obývačky prevracia naruby a na smiech utrpenie miliónov obetí nacistického vraždenia. S uslintaným úškrnom – istý si sám sebou – neuhne pohľadom ani o milimeter. Nechajme teraz bokom jeho ťažkosti s formulovaním a artikulovaním nielen myšlienok, ale aj spisovného a zrozumiteľného jazyka. Onedlho bude stáť pred súdom a oči všetkých zavraždených sa budú upierať iba na neho, budú sledovať každý jeho pokus vyvliecť sa z toho pritesného odevu, ktorý sám sebe dobrovoľne navliekol. A ja dúfam, že budú nemilosrdné.

Ten proces by mohol začať, povedzme, pomalým čítaním mien obetí holokaustu hoci len z územia fašistického Slovakštátu, jedno meno po druhom, všetkých tých približne 70 000 deportovaných a zavraždených. To by mohol byť zmysel celého tohto jeho nezmyslu.

Nesmieme prestať myslieť na našich zavraždených, najmä teraz, keď sa uctievači prázdneho hrobu dostávajú od slov k činom – každý jeden život musíme brať ako svoj vlastný. A musíme na nich myslieť najmä vtedy, keď sa pred súd konečne dostanú fašisti, ktorí sa z utrpenia nespočetného množstva ľudí len kruto a bezcitne vysmievajú. Keď niekto schvaľuje vraždu čo i len jedného človeka, musí existovať možnosť pokladať ho nielen za popierača, táraja a pomýleného blázna, ale aj za spolupáchateľa. A Marián M. v tomto zmysle spolupáchateľom určite je. Zatiaľ teda aspoň jeden za všetkých... A potom, dúfam, že čoskoro, všetci do jedného...

Autor: Ján Púček jpucek-glosa.jpg

Foto: ilustračná z filmu Kult hákového kríža

Živé vysielanie
??:??