Glosa Zuzany Bartošovej o úlohe sôch v ňom.
Predminulý víkend som strávila v Prahe. Bola noc múzeí a galérií. Počasie vyšlo a umelecké zážitky sa striedali so zvláštnym dojmom z ulíc plných zvedavcov. Poznáme to i z Bratislavy, ale pre mňa mala udalosť pridanú hodnotu. Predchádzala jej noc otvorených kostolov. Pražská gotika a baroko vo večernom osvetlení strohých, alebo naopak, zlatom a farbami hýriacich interiérov, boli úchvatné.
Kolekcia sôch Angličana Richarda Deacona v Mestskej knižnici, výstavnom priestore Galérie hlavného mesta Praha, je výnimočná. O kompozíciách v Nemecku žijúcej českej autorky Magdaleny Jetelovej vo Veletržnom paláci Národnej galérie možno hovoriť len v superlatívoch. A monumentálna nafufkovacia loď s figurínami migrantov čínskeho umelca Ai Wei-Weia visiaca zo stropu haly v prízemí paláca fascinuje. Jej výpoveď posilňujú citáty z Kafku, Havla i z biblie napísané na dlažbe. Hovoria o absurdnosti utrpenia a vyháňania ľudí z domovov i o nevyhnutnosti súcitu k nim. Rovnaké posolstvo mala výstava Strach z neznámeho vlani v bratislavskej Kunsthalle kurátorky Lenky Kukurovej. Ale ani jej presvedčivosť nezachránila sľubne rozbehnutý výstavný program mladej inštitúcie.
K výstavám, o ktorých dnes hovorím, môžeme mať obdiv, alebo výhrady. Sú však pomerne efemérnou dimenziou výtvarného umenia.Sochárstvo je medzi výtvarnými disciplínami výnimočné. Má možnosti formovať nielen hmotu a priestor, ale i myslenie ľudí. Sochy, objekty, inštalácie i land-artné práce, najmä ak majú monumentálne rozmery, ho dokážu ovplyvniť. A osudy diel, ktoré sú vo verejnom priestore, úzko súvisia s politickou situáciou krajiny, kde stoja. Po stáročia reprezentovali moc a túto funkciu majú stále, hoci si to nie všetci diváci uvedomujú.
Kladiem si otázku, ako je to dnes s naším sochárstvom vo verejnom priestore? Každodenne tam stretávame diela z minulosti. Niektorým, napríklad morovým stĺpom, rozumieme, iné už možno ani nevnímame. O to viac sa nás dotýkajú snahy umiestniť vo verejnom priestore sochy symbolizujúce totalitnú minulosť. Našli sa odvážlivci. Vyjadrili názor mnohých, ktorí nesúhlasia, ale mlčia. Umelec Peter Kalmus polial bustu Vasiľa Biľaka červenou farbou a ešte pred ním občan Martin Klein urobil rovnaké gesto voči Stalinovej soche pred Slovenskou národnou galériou.
Vidno, že sa najmä vládna moc príliš neusiluje revidovať svoj vzťah k totalite. Neférovým spôsobom, často bez verejných súťaží, presadzuje jej symboly v podobe nevydarených sôch. V tejto situácii pôsobia konštruktívne skupinové iniciatívy. Vo výtvarnej sfére je to predovšetkým zoskupenie Verejný podstavec. S heslom „Nie je to umenie, ale gýč“ jeho zakladajúci členovia, Dalibor Bača, Tomáš Džadoň, Michal Moravčík a Martin Piaček protestovali proti osadeniu sochy Svätopluka v roku 2010 pred bratislavským hradom.
A nielen to. Je za nimi iniciatíva využiť umŕtvené Námestie slobody v Bratislave. Videli sme tam pôsobivé akcie Ilony Németh, Pavla Althammera i Krištofa Kintěru. V poslednom čase je o zoskupení menej počuť. Škoda, že sa jeho iniciatívy neujala niektorá štátna či mestská inštitúcia.
Umelci sa však nedali odradiť. Pozvali Szabolcsa KissPála a on navrhol postaviť na Námestí slobody pomník osobnosti podľa výberu občanov. Tí nominovali Gizi Fleischmann. Jej meno tak neupadne do zabudnutia: na námestí už je základný kameň. Aktuálne Verejný podstavec vytvára mobilnú platformu pre svoje snahy a rozbieha ďalšie projekty. Prepája v nich umelecký a občiansky rozmer. Je dobre, že pokračuje v úsilí kultivovať domácich divákov.
Autorka: Zuzana Bartošová
