Sochárstvo

Nedávno som uverejnila štúdiu o našom výtvarnom živote druhej polovice šesťdesiatych rokov do knihy, ktorú zostavili a naplnili najmä historici, sociológovia a politológovia. Ale boli to príspevky o umení, čo plastickejšie vnímali obdobie „socializmu s ľudskou tvárou". Prekročili pôvodný zámer, aby sa kniha venovala len obdobiu rokov 1967 až 1969 podľa rámca politických udalostí.

Hlbší pohľad na aktivity výtvarníkov ukázal, že túžba po slobodnom umeleckom prejave bola silnejšia ako nanucovaný socialistický realizmus. Už na začiatku desaťročia riskovali konflikty s vedením Zväzu slovenských výtvarných umelcov, s Ministerstvom kultúry, ktoré dozeralo na čistotu použitých výrazových prostriedkov i s najtvrdším cenzorom: Ústredným výborom komunistickej strany. Viaceré výstavy boli na základe príkazov zhora zatvorené a tlač ich odsúdila. Novinári snahe umelcov prepojiť domáce výtvarné dianie s európskym nerozumeli. A vyčítali im aj šírenie buržoáznej ideológie.

Viem, že dobové termíny dnešní mladí už nepoznajú. Ale v šesťdesiatych rokoch to boli ich rovesníci, ktorým nevyhovovali zošnurované pomery. Mladí umelci predbehli politické udalosti v snahe slobodnejšie dýchať. A boli to najmä oni, ktorí ešte dlho po auguste 1968 tvorili podľa vlastných, nie nanucovaných predstáv.

S odstupom času je čoraz jasnejšie, že sochári a akční umelci s kritikmi, ktorí im rozumeli, najviac rozšírili priestor pre slobodnú tvorbu. Vďaka exteriérovým výstavám a udalostiam, ktoré organizovali v prírodnom i mestskom prostredí, si získali náročnejších divákov.

Už dávnejšie som počula o príprave výstavy nášho sochárstva 20. storočia. S nečakaným názvom „Ako doma" ju nedávno uviedla Slovenská národná galéria v bratislavskej Kunsthalle. Tešila som sa na ňu. Ale predstava, že uvidím veľa pozoruhodných diel, sa nenaplnila. Úloha vybrať kľúčové kompozície z jednotlivých desaťročí, tendencií a autorských programov osobností bola zrejme príliš náročná. Výstavné priestory obvodu budovy ponechala galéria mladým umelcom. Expozícii vyhradila len centrálnu sieň. Jej podnázov Modelová situácia slovenského sochárstva 20. a 21. storočia je síce elegantný, ale zároveň nepravdivý. Vzťahuje sa na pätnásť sôch a objektov dvanástich autorov. Je medzi nimi dokonca jeden obraz.

Možno by nevadil skromný počet diel, veď väčšina z nich je výnimočných, keby zároveň neprezrádzal zúžený pohľad na naše sochárstvo. Výstava tvrdí, že začalo písať svoje dejiny až koncom šesťdesiatych rokov, vynecháva predošlé desaťročia i roky sedemdesiate. Výsledkom je falošná sonda do disciplíny, ktorá tvorbou svojich významných osobností dokázala počas šesťdesiatych rokov udržať krok s európskou scénou, kým jej v tom nezamedzil diktát komunistickej ideológie.

Euroamerická výtvarná kritika už koncom sedemdesiatych rokov rozšírila pojem sochárstva. Zahrnula doň nielen objekty a inštalácie, ale aj land-artné diela, ktoré neusilujú ovládnuť priestor svojou vertikálnosťou. Určujúca je pre ne horizontalita.

Ak názov podujatia nevystihuje jeho obsah, zaváňa to amatérstvom. A ak sú v zúženom pohľade medzery, tak to možno považovať za svojvôľu. Argument, že galéria nemala v úmysle vystaviť sochárske diela poznačené tzv. normalizáciou neobstojí. Nebolo treba. Stačilo, keby do výberu zahrnula land-artné diela umelcov našej neoficiálnej výtvarnej scény. Škoda, že neuplatnila inovovaný pohľad na sochárstvo, ktorý je v Európe už samozrejmosťou.

A najsmutnejšie zistenie tlmočím na záver tentoraz nie veľmi optimistickej glosy. Bratislavská Kunsthalle sa rodila niekoľko desaťročí. Vlani ju Ministerstvo kultúry pričlenilo k Slovenskej národnej galérii. Súčasnosť dokazuje, že táto inštitúcia jej projekt paralyzovala. Falošne koncipovaná výstava bude mýliť divákov až do konca októbra a bohvie, dokedy bude druhé poschodie budovy zívať prázdnotou ako teraz. Sen o tom, že sa našim divákom prostredníctvom Kunsthalle priblíži súčasné európske a svetové výtvarné umenie sa rozplynul.

Autorka: Zuzana Bartošová