Wisława Szymborská - Opravené vydanie

Kedysi dávno, veľmi dávno, som objavila poľskú poetku Wislawu Szymborskú a jej báseň Opravené vydanie. S malým preháňaním môžem povedať, že odvtedy je súčasťou mojej DNA. Tá báseň, a vlastne, aj samotná poetka. Viem, že prerozprávať verše je ako zahrať Bacha na píle (metafora Wyslawy Szymborskej, ako inak) ale zhruba ide o toto: keby ona sama mohla nanovo stvoriť svet, spravila by nasledujúce opravy: ľudia by si rozumeli so zvieratami a rastlinami, čas by skákal ako by sme chceli a smrť by bola vždy dôstojná. Koniec spoileru.

Od prvého prečítania tejto básne, teda už niekoľko desaťročí, aj ja vymýšľam svoje vlastné Opravené vydanie sveta, ale veľa inovácií po pani Szymborskej mi nenapadá. Vlastne prišla som len na jedno ďalšie, toto: každý, kto by vedome spôsobil bolesť, musel by ju precítiť sám. S rovnakou intenzitou. Okamžite. Viete si predstaviť, aký by bol svet, keby platilo pravidlo zrkadlenia bolesti ? Poznali by sme mená ak Hitler, Stalin, Kim Ir Sen? Aký by bol stredovek bez inkvizície a útrpného práva, aké 20.storočie bez Osvienčimu a Gulagov, aké 21. storočie bez terorizmu? Ale nielen tento vysokoúrovňový politický sadizmus, aj ten malý, ten náš, kde by bol, ak by sám seba bolel? Čo by robili profesionálni vymáhači, vydierači, mafiáni, členovia pouličných gangov s bejzbalovými pálkami, ak by každý úder precítili sami? Týrali by rodičia deti a deti rodičov? Ako by sa asi zatvárili tí roztomilí tínedžeri, čo vytrhávajú muchám krídla a upaľujú psov, ak by zažili tú príšernú bolesť na vlastných telách? A ak prejdeme ešte o rád nižšie, aké by to bolo, ak by si tí z vyšších tried, tí silní a (väčšinou) sprostí, tí, ktorých sa ostatní boja, sami užili šikany? Aký by bol svet bez krutého, urážlivého výsmechu?

Áno, viem, uvedomujem si, že keby sme chceli, keby sme naozaj chceli, aby Všetci ľudia boli bratmi, mohli by sme sa správať už dnes tak, ako keby všetky tie opravy sveta dávno fungovali. Snažiť sa pochopiť, čo hovoria zvieratá a čo šepkajú rastliny, precítiť v mladosti starobu a v starobe mladosť, nezneužívať silu, či aspoň silu toho, že nás je viac, nespôsobovať bolesť, nebyť krutý. Záleží iba na nás.

Mám pocit, že takto nejako by mala moja glosa skončiť, že toto by bol ten pekný, správny záver, ten, ktorý by bol ešte pozitívnejší než pani Szymborská. Ale akosi mi moja skepsa nedá. Ak by som mala naozaj tú možnosť, navrhla by som Druhé, opravené vydanie sveta.
A vy?

Autorka: Daniela Kapitáňová