Sen a skutočnosť – Konfrontácia so snom

Na plagáte výstavy Sen a skutočnosť Slovenskej národnej galérie je čiernobiela fotografia. Stojí na nej mladé dievča v polodetaile, rukou sa pridržiava ostnatého drôtu a hľadí kamsi pred seba, do diaľky. Jej snom je v tej chvíli život bez neustáleho ponižovania, bez hrozby násilnej smrti, či už vlastnej, alebo jej najbližších, jej snom je život na slobode - z opačnej strany ostnatého drôtu. Realita je však iná. Fotografia vznikla v koncentračnom a pracovnom tábore v Novákoch, a práve ten bol počas druhej svetovej vojny skutočnosťou, s ktorou sa dievča na fotografii muselo denno-denne potýkať.

Snom vojnového fašistického Slovakštátu a jeho predstaviteľov bola silná malá republika uprostred Európy, očistená od všemožných škodcov a parazitov a nepriateľov národa. Realitou krajiny, na čele ktorej stál milosrdný katolícky kňaz, však boli desaťtisíce perzekvovaných, okradnutých a zavraždených občanov, ktorí tomuto zriadeniu z rôznych dôvodov neboli celkom po vôli.

Tieto sny a skutočnosti stoja proti sebe na aktuálnej výstave Slovenskej národnej galérie v príkrom rozpore. Podtitul výstavy znie Umenie a propaganda 1939-1945. Kurátorky výstavy sa na jednej strane snažia hľadať odpovede na to, ako vo vojnových časoch fungovalo vizuálne umenie - výstava je teda aj úvahou o možnosti nezávislosti umelca v totalitnom režime. Na druhej strane stavajú vedľa seba do ostrého kontrastu umelecké diela, maľby, sochy, grafiky, či dokumentárne fotografie, ktoré viac či menej priamo reflektujú vojnovú skutočnosť a zločineckú povahu vtedajšieho štátneho zriadenia a mediálne výstupy dobovej propagandy - či už filmový magazín Nástup, alebo plagáty, ktoré boli súčasťou každodennej reality počas vojnových rokov.

Výstava Sen a skutočnosť je mnohouholníkom - je ju možné čítať a chápať z rôznych strán. Možno každý jeden návštevník si z galérie odnesie svoju vlastnú výstavu.

Pre mňa bol najsilnejším aspektom pohľad na minulosť cez optiku súčasnosti. A určite nie som sám, kto v galérii pocítil mrazivý dotyk klíčiacej nenávisti cez most dlhý viac ako sedemdesiat rokov, určite som nebol jediný, kto si kládol otázku: „Naozaj sme za takmer storočie nedokázali vymyslieť nič iné ako tupý a neopodstatnený hejt, naozaj sme za ten čas nenašli lepší spôsob práce so svojimi slabosťami ako ukazovanie prstom na iných, bezmocných?" Dobové plagáty so štvavými heslami proti židovskému obyvateľstvu totiž až príliš pripomínajú nenávistné virálne mémy, ktoré sa dnes šíria po sociálnych sieťach a volajú po konečnom zúčtovaní, po násilí a zasa a znova a dookola dokonca aj po čistote rasy!

Ďaleko sme sa za tie roky skutočne neposunuli.

Najtristnejšie na tom celom však je, že dnešná propaganda je prakticky zadarmo - už nie sú potrebné žiadne plagáty, ani drahý filmový materiál. Každý z nás jej má plné vrecká. Celé dni. Neustále.

Sny sú sny a skutočnosť je skutočnosť - málokedy sa preľnú v jednom čase a na jednom mieste. Táto výstava v Slovenskej národnej galérii nás môže z jedného sna aj prebrať. Skôr než bude neskoro. Dať nám zatiaľ jednu celkom jemnú facku. Mohlo by sa totiž stať, že budeme toľko nečinne driemať a pozerať cez ostnatý drôt dovnútra nie až tak dávnych táborov, až napokon zistíme, že sami v jednom takom žijeme.

Autor: Ján Púček