Poznajú v zahraničí slovenských výtvarných umelcov? Viacerí svojou tvorbou prekročili hranice, ale vie sa o nich? Aj o tom uvažuje samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, Zuzana Bartošová.
Zuzana Bartošová: O (ne)rezonancii nášho umenia v zahraničí
Asi pred týždňom som zachytila rozhovor s poľským novinárom Mariusom Szczygielom, známym autorom kníh a reportáží o osobnostiach z Čiech. Zmienil sa aj o tom, ako ho zaujal prípad Marty Kubišovej, ktorá bola dlho režimom zakazovaná. Keď sa pýtal známych v poľskom rozhlase, či niečo o nej vedia, nikto nič nevedel a nič sa nikdy nevysielalo. To, aby Marte Kubišovej porozumel, ho tak inšpirovalo, že sa naučil hovoriť po česky.
Preniesla som sa do rokov tzv. normalizácie, kedy boli v Československu na verejnosti zakazované vystúpenia umelcov, ktorí nesúhlasili so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a následnou okupáciou, čo je aj spomenutý prípad. Tiež nebolo povolené zverejňovať slobodomyseľné texty, literárne, výtvarné i divadelné diela osobností šesťdesiatych rokov. Tých autorov, čo neboli ochotní vzdať sa svojich názorov, postojov a poetík, ktorými získali uznanie publika i odbornej verejnosti.
Výtvarní umelci sa ocitli v zdanlivo neriešiteľnej situácii. Počas šesťdesiatych rokov sa čoraz menej prispôsobovali ideologickým požiadavkám, tvorili slobodne, vystavovali doma a úspešnejší aj v zahraničí. Keď tých najvýznamnejších zjazd Zväzu slovenských výtvarných umelcov na jeseň 1972 vylúčil zo svojich radov, našli si iný, neverejný spôsob komunikácie na neoficiálnej scéne, ktorej sa dlhodobo venujem. Intenzívne tvorili, napriek panujúcej cenzúre vystavovali na nečakaných miestach bez posvätenia inštitúciami, ktoré ich diela odmietali. Postihy ich neminuli, ale oni v svojich aktivitách vytrvali, dokonca ich rozšírili do zahraničia.
Vystavovali nielen v Čechách, teda najmä na Morave, ale i v Poľsku a v Maďarsku, tí odvážnejší posielali svoje práce ako obyčajné listové zásielky na výstavy do tzv. kapitalistickej cudziny vrátane zámoria. U našich susedov bola iná kultúrna situácia. Vyššia miera tolerancie k neoavantgardám vytvárala možnosti prezentovať slobodomyseľnú tvorbu, ktorá rezonovala s aktuálnymi tendenciami euroamerickej scény. V Československu to vtedy nebolo možné. Niektorým našim umelcom sa podarilo preniknúť aj na výstavy renomovaných inštitúcií v Poľsku alebo v Maďarsku a viac z nich vystavovalo v tamojších mestských, klubových či polosúkromných galériách. Vďaka tomu významní výtvarní kritici našich susedov poznajú tvorbu umelcov zakazovaných počas tzv. normalizácie a dodnes píšu o nej. Našťastie, je to diametrálne odlišný príbeh ako ten Marty Kubišovej, ktorú v Poľsku po Nežnej revolúcii nikto nepoznal.
V aktuálnej situácii o tridsať rokov neskôr však spokojnosť so stavom vecí nie je namieste. Zažili sme krátke obdobie začiatku deväťdesiatych rokov, kedy o naše výtvarné umenie bol záujem - viacero výstav zažiarilo v európskom kultúrnom priestore. Aj na Slovensku sme mohli vidieť pomerne veľa relevantných zahraničných kolekcií. To všetko skončilo v mečiarovskej ére, kedy na vedúce funkcie v kultúrnych inštitúciách prišli zväčša nekompetentní ľudia. Často to neboli ani odborníci, ba niektorí - ak boli výkonnými umelcami - zneužívali svoje postavenie pre propagáciu vlastnej tvorby. V zahraničí ich nikto nebral vážne. Niektoré rozbehnuté výstavy sa v cudzine ešte realizovali, ale potom celá aktivita na dlhý čas zastala.
Medzinárodné renomé slovenského výtvarného umenia vtedy zachraňovali a dodnes zachraňujú súkromné iniciatívy niekoľkých kurátorov. Tí vďaka osobným kontaktom dokážu občas presadiť vo významných zahraničných inštitúciách aj panoramatickú prehliadku nášho súčasného, resp. povojnového výtvarného umenia. Okrem toho na euroamerickú scénu preniklo zopár osobností, žiaľ, niektoré až po smrti.
A tak sa natíska otázka, či táto absencia relevantných medzinárodných kontaktov netrápi vedenie Slovenskej národnej galérie, ktorá má všetky predpoklady a možnosti, aby ich pestovala a naše výtvarné umenie prezentovala aj v zahraničí. To, že si z času na čas z jej zbierky požičiavajú významné svetové inštitúcie jednotlivé diela konkrétnych autorov na svoje výstavy, nemôže byť uspokojivou odpoveďou. Expozície, ktoré kurátori Slovenskej národnej galérie pripravujú, sú presvedčivé, katalógy k nim vychádzajú aj v angličtine, ako to bolo v prípade Júliusa Kollera, Jany Želibskej, či ďalších výtvarníkov. Prečo začínajú a končia v Bratislave, je problém. A najvyšší čas, aby ho Slovenská národná galéria začala zodpovedne riešiť. V dnešnom slobodnom čase je paradoxne menej živých medzinárodných výtvarných kontaktov ako tých, ktoré mali umelci našej neoficiálnej scény napriek cenzúre počas reálneho socializmu.
